Dnes som mala opravák z práva (dúfam, že som ho urobila. ). So spolužiakmi sme si išli sadnúť na jednu kofču. Ale viete, ako to býva (z jednej kofoly sa obyčajne stane niečo tvrdšie, ale to teraz nie je podstatou tohto blogu).
Zábava bola úplne, že najsamlepšia. Došiel frajer. Tak som sa tešila, že si konečne pokecáme, že zájdeme na Slavín a tak.
No pokecať sme si určite pokecali, na Slavín sme došli šťastlivo (nie, že by to z Funusu bol nejaký problémik).
A potom to prišlo. Viem, že to boli len dva mesiace a štyri dni, ale aj tak (prvého frajera si jednoducho zapamätáte .
Rozprávali sme sa a nejak, človek ani nevie ako, sa z toho všetkého vykľul rozchod.
To viete každý rozchod bolí. Či už je po týždni, po dvoch mesiacoch alebo po XY rokoch.
Vraj to nemá budúcnosť.
Nič to preto, veď život ide ďalej.
Len sa s tým trošku zmieriť.
A myslieť na výrok: "Niekde tam čaká ten vyvolený. Len ho treba nájsť. A na to je ešte dosť času."
Len, aby ten čas nepredbehol nás.
Koniec.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
..lenze to cakanie na vyvoleneho..to ide dobre na nervy