Nehovorím, že mi ženy sme úplne dokonalé, ale aspoň si pripustíme nejakú tú malú chybičku.
Prečo... Ja neviem začínam byť zo všetkého zúfalá. Do piče ešte minulý týždeň bolo všetko nádherné. Jediné, čo ma o takomto čase trápilo bola skúška zo štatistiky, ale vzhľadom na to, že som ju už spravila, ma teraz naozaj trápia iné veci.
Do piče ako môže niekto s niekym chodiť, keď sa bojí k nemu vnútorne priblížiť, len preto, že sa bojí, že mu ublíži. Niekde vo veľmi vzdialenej budúcnosti. Úprimne mne viac ubližuje to, že sa bojí, že mi ublíži. Ja to jebem.
Stanem sa lesbou. Myslím si, že ženskej duši porozumiem viac. Aj tak to je blbosť.
Ako môžme jeden druhému rozumieť, veď každý sme maximálne iný. Áno viem, protiklady sa priťahujú. Ale čím? Hádkami.
Do hája jedna hádka a čo to so mnou urobí. Ako keby sa všetko nehorázne zmenilo.
Začínam chladnúť. Zvnútra. Jednoducho už nebudem vedieť byť tak milá a zlatá a prítulná. Začínam okolo seba staviať múr. Múr....veľmi pevný.
A zasa sa dostanem do štádia, keď si k sebe ďalšie 4 roky nikoho nepustím. Toto ma serie.
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár