Ležím na zemi. Oči mám polo zatvorené a v duchu si premietam posledné momenty.
V to ráno som dostala neskutočnú chuť na čerstvý vzduch. Našla som teda prilbu, chrániče na lakte (na kolená som nenašla) a vytiahla starý, rozheganý bicykel z garáže. V momente nášho opätovného stretnutia som dostala náramnú chuť prejsť s ním hoc aj celú Afriku. Moje malé pľúca však kapitulovali hneď na to, ako som vyšliapala na malý kopček za naším domom.
Poznáte ten pocit úspechu šťastného, malého decka? Vietor, ktorý vám veje do vlasov, rýchlosť svetla... A poznáte zmiešaný pocit beznádeje a strachu z výsledku? Veď čo z toho, že ste najrýchlejším, amatérskym cyklistom na svete, keď ste zabudli na jeden malý detail, a to ten, že nemáte žiadne brzdy?
Stojím. V hlave (ktorá mi našťastie neodletela vďaka prilbe) si premietam niektoré chvíle po páde.
Kormidlo je pokrivené. Nejaká dobrá duša mi zo zeme dvíha ten šrot. Prekvapilo ma, prečo tu som. Sadnem si a zrazu pocítim bolesť. Držím si koleno, ktoré si silno pritláčam k hrudi, som nahnevaná. Sedím mlčky aby som sa mohla lepšie zahľadieť do svojho vnútra. V ústach mám ukrutné sucho a od zvedavosti myslím na citróny, ríbezle, na kyslé, svieže, zelené slová útechy. Nenachádzam.
Pozerám na červený prameň, ktorý práve steká po mojom lýtku. Už sa nebudem môcť len tak chvastať, pretože som prenikla na cudzie miesto, v ktorom bývam len ja sama, ktoré som vždy považovala za úkryt a ktoré ním nakoniec nie je.
Šúpem sa...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár