„Nie, tam sa určite tak skoro nevrátim, možno až keď všetci zaspia aby som sa nemusela pozerať na tie ich nenávistné xichty, ako by sa ma chceli čo najrýchlejšie zbaviť“ Tak... a rozhodla sa.... kráčala mestom, blúdila v zašitých uličkách a keď prišla k svojej obľúbenej kaviarni, rozhodla sa že zase raz vstúpi a strávi tu pár chvíľ pri kapučíne, kým a nezotmie. Vošla, očami preletela miestnosť a zamierila k svojmu obľúbenému kútiku pri kozube a usadila sa. Objednala si šálku kapučína a pustila sa do čítania knihy, s ktorou začala minulý týždeň. Tak ju to vtrhlo do deja, že si ani nestihla všimnúť pár vlčích očí, ktoré ju sledujú. Na tom chlapovi by nebolo nič zvláštne, až na tie oči. Boli neskutočne modré, až chladné. Jeho úsmev bol krásny, no odhaľoval dva až neobyčajne ostré očné zuby.
Chcela sa napiť, no v tom jej pohľad upútal tento neznámy cudzinec. V tom momente cítila, ako jej tvár oblieva horúčava a začínajú jej červenieť líca. Odtrhla od neho zrak až vtedy, keď sa neznámy otočil a zavolal na čašníka. Nechal jej poslať ešte jednu šálku kapučína, na jeho účet. Prijala to so sklopeným pohľadom. Čo je na tom cudzincovi také pútavé?
On sa zrazu zdvihol, pomalým, ale sebaistým krokom sa pohyboval smerom k nej. „Môžem si prisadnúť?“ Opýtal sa jej zastretým zamatovým hlasom. Zase na tvári pocítila ten známy pocit, keď sa červená. „Nech sa páči, kľudne si sadnite, no ja aj tak už budem musieť ísť. Rýchlo si zobrala veci, zaplatila a odišla netušiac čo ju čaká že táto noc sa jej stane osudnou...
Už bola celkom tma a ona zase blúdila ulicami, až sa dostala na starý neogotický cintorín. Chodievala sem skoro každý večer, no tentoraz ani nevedela, ako sa sem dostala. Možno ju sem nohy priviedli už podvedome.
Chodievala sem rada. A prečo? Milovala strach. Veľmi rada sa bála. Bola to taká jej úchylka. Chodievala k jednej veľmi starej hrobke, asi patrila nejakému bohatému rodu, lebo bola obrovská a pod vrstvou machu sa skrývalo veľa vzorov a ornamentov. No tentoraz sa k nej nedostala, lebo padla hmla. Veľmi rýchlo, veľmi hustá. Toto nebolo len o srandičkách, strašidlách a strachu. Začínala sa vážne báť. Blúdila tým vzdušným labirintom celé hodiny, kričala, volala o pomoc, no nikto sa neozýval. Zrazu narazila.... bol to on, ten cudzinec z kaviarne. Znova celá sčervenela. Žeby sa jej neznámy páčil? Alebo len cítila strach preto, že ho nepoznala?
„Odprevadím ťa.“ Povedal chladným a nástojčivým hlasom. Neodvážila sa ani odporovať, a tak len kráčala po jeho pravici. Muž jej o sebe povedal rôzne veci, že je cestovateľ a momentálne prespáva v meste, že sa tu dlho nezdrží a že mu veľmi padla do oka a tak ju sledoval až na cintorín. Až ju striaslo, keď počula tú poslednú vetu.
Záhadný muž odrazu zastavil, otočil sa knej a prepichol ju vlčím pohľadom. Ostala stáť ako prikovaná a nevedela od neho odtrhnúť pohľad. Muž sa menil. Z úsmevu sa stala škaredá grimasa a jeho očné zuby sa nápadne vystrčili, akoby bol vraždiaci predátor, ktorý práve čakal na svoju korisť. Chytila ju strašne veľká panika, začala kričať a pokúsila sa aj utiecť, no potom pocítila pevné zovretie tejto mocnej kreatúry. „Len si krič, aj tak ťa nikto nepočuje a nikdy ťa ani nikto nenájde. Dnes si tu naposledy. Rozlúč sa so svetom maličká. Ale neboj sa, nebude to bolieť, budem nežný.“ Zaviazal jej ústa nejakým kusom látky, strhol jej šaty a jej konečne zaplo, o čo sa pokúša. Chcel ju dostať. Za každých okolností. A keď nechcela dobrovoľne, tak si to vydobi násilím. Cítila sa ako handra, ktorú niekto odhodil do rohu. Nepotrebná a špinavá. A zrazu pocítila strašne neznesiteľnú bolesť. Vyvierala na krku a prechádzala až do hrudníka. Upír ju napadol a ona si uvedomila, že tu jej cesta končí. Neschopná pohybu, len tam tak ležala a a rozmýšľala nad blízkymi. Aj keď s nimi nemala veľmi dobrý vzťah, chcela sa aspoň rozlúčiť, no to už teraz nestihne. Postupne slabla, ostávala jej veľká zima, zatvárali sa jej oči. Upír sa ukájal nad jej poslednými povzdychmi a volaniami o pomoc. Pach krvi pre neho bol silnou dorgou, bez ktorej už nedokázal žiť.
Už necítila nič... Len pokoj a kľud a pocit že už je ďaleko od toho krvilačného stvorenia..
Upír sa zdvihol, rukou si utrel zvyšky krvi na ústach, obzrel sa a povedal: „Ľahká korisť. Ani som sa jej nestihol spýtať ako sa volá.“ Otočil sa na päťe, odchádzal a ju tam nechal na pospas nočným zverom....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lisss
5. 8.augusta 2010 22:33
milujem taketo pribehy krasa
Napíš svoj komentár