Čierne mraky... utopím v rape...II.

Sedím za počítačom, príšerne ma bolí hlava, ale namiesto toho, aby som šla upokojiť moju napätú dušičku trochu spánkom, som tu... a píšem blog.

Vlastne by ma hlava nemala bolieť. Keď si odmyslím nekvalitný spánok a pár problémov, ktoré mi občas nedajú spávať, vážne nemám prečo. Nestrávila som celú noc v meste na výstaných trhoch, nevozila som sa na bláznivých kolotočoch ani som sa neopila do nemoty. V skutočnosti, kým sa každý zabával, ja som sedela doma na zadku, pozerala telku a snažila sa nemyslieť na to, ako sa má každý super :/

Včera nadránom sa mi sníval sen... Nebudem rozpisovať celý sen len toľko... že sa na mňa v tom sne každý vysral... každý ma mal jednoducho v paži.

Prišla som ráno na net, Dominika mi napísala že do mesta na trhy nemôže ísť. Volala som Majku, ale tú potom začalo bolieť brucho, takže tiež nešla. Vážne som si začala myslieť, že asi jednoducho nie je mi súdené dostať sa na trhy, len tak popozerať sa po obchodoch. A keby sa nezjavila na nete Lenka, asi by to bolo naozaj osudové zjavenie.

Tak som nakoniec šla do mesta s ňou. A bolo fajne, tak... obyčajne, a predsa tak skvelo. Bola som rada, že ju mám pri sebe. Uvedomila som si, že je jedna z mála, ktorá stojí pri mne, ktorá ma neignoruje ani ma nijako neodsudzuje.

Dôvod, prečo som včera večer sedela doma bol práve ten, že som jednoducho nemala s kým ísť. Pretože kamošky, na ktoré som sa kedysi tak spoliehala, doslova HLASOVALI, či mám ísť aj ja, alebo nie.

Trocha ich zmietol môj status, ktorý si zobrali veľmi osobne, vraj som na ne zabudla. S Lenkou a Dominikou som si všetko vysvetlila, ale aj tak som mala pocit, že ma vynechávajú zo "svojich radov", až som sa nakoniec dozvedela, a vlastne aj sama dovtípila, že polovica z nás je na mňa... hm... "nahnevaná". Prečo? To bolo trochu otázne... sama som nevedela. Vraj pre ten "status". Zvláštne však, že dve dokázali všetko pochopiť a zvyšok...hm?

Nakoniec som nikde včera nešla, aj keď ma Dominika, Maja a Lenka volali. Nie som tip človeka, ktorý by sa pchal niekde, kde ho nechcú. Aj tak by som sa nevedela zabávať. Aj keď sa našli ľudia, ktorý by so mnou v ten deň boli, radšej som to odmietla, nemala som náladu vôbec byť niekde, kde je zábava.

Dneska... sa dozvedám úplne fascinujúcu vec. Dôvod, prečo sa na mňa ostatné hnevajú je vraj ten, že ich "využívam". Nenapíšem tu všetko, čo by som vážne chcela, lebo viem, že si to títo ľudia raz prečítajú, ale vážne som si myslela, že sme kamošky. Nikdy by mi na um nezišlo niekoho z nich využívať, a za ten rok, čo sme "kamošky" si myslím, žeby ma mali poznať dosť dobre na to, aby vedeli, že niečo také by som nespravila. Neviem, koho a ako to napadlo, a je mi to jedno. Nebudem sa takými vecami zaoberať, pretože je to zbytočné.

Ak ma chcú vyčleniť z party, prosím, už aj tak mám pocit, že tam nepatrím, ako z mojej strany, tak aj z ich, možno aj preto, že moje miesto tak ľahko nahradili.

Možno sa snažia o to, aby som zostala celkom sama. Ale ja viem, že celkom sama nezostanem, a vždy sú pri mne ľudia, o ktorých viem, že budú pri mne, ľudia, ktorý ma podržia, keď budem potrebovať a nebudu sa ma chcieť zbaviť tak, že si vymyslia, že ich využívam, aby mali dôvod sa na mňa vykašľať. Zaujímavé je len to, že niektorí takí ľudia sú práve tí, o ktorých by som to veľmi nečakala, na druhej strane sú to ľudia, o ktorých som vždy vedela, že mi budú oporou keď budem potrebovať.

Myslela som si, že časy ignorácie sú už dávno preč, a nikdy som sa k nim nechcela vracať, ale tento raz mám pocit, že aj keby som použila trikrát horší status, tí praví priatelia by sa na mňa kvôli tomu nevykašľali. Sme len ľudia, a každý robí chyby, sú však len tí, ktorí si to priznajú a tí, ktorí sa tvária, že sú bezchybní.

"Keď urobíte chybu, neospravedlňujte sa! Pretože nemám rada ľudí, ktorí chyby nerobia, a ešte viac neznášam ľudí, ktorí sa tvária že chyby nerobia."

Koniec koncov... keď má ma mať niekto rád... tak nech ma má rád takú aká som. A... na moje počudovanie... ma majú niektorí ľudia radi práve PRETO, aká som.

Zvládla som už aj horšie veci, a čosi, aj keď vôbec nemám chuť, ma núti pozrieť sa na vec z toho optimistickejšieho pohľadu. Verím, že príde deň, keď všetci pochopia...

...

Nech ma nikdy nedobehne môj vlastný čierny tieň, svieti moja duša ako storočný oheň, jeho plameň chcem vkladať do ľudí čo milujem a vedľa seba mať chcem, naďalej chcem túžiť a chcieť do túžieb nádej vkladať, plniť si sny... a z nich si život skladať.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu