Áno, také klišé. Ako z romantického filmu. Dvom ľuďom sa prepletú cesty životom, prvé sympatie, prvé bozky, všetko je krásne, zrazu príde zlom, pohádajú sa, rozdelia sa... ale nakoniec si nájdu cestu naspäť a sú spolu šťastní, bla bla the end. Otrepaný príbeh, ktorého scenár už každý pozná.
Prešlo pol roka, čo sme sa s frajerom rozišli. Ak mám byť úprimná, dosť som si vytrpela už pred definitívnym koncom. A keď už bolo jasné, že moja duša aj telo v tomto vzťahu definitívne kapitulovalo, vypadla som z mesta, začala sa venovať naplno robote a škole, obklopila sa ľuďmi, ktorí ma vedeli dokonale rozosmiať. A bolo mi dobre. Vážne, cítila som sa živšie ako za poslednú dlhú dobu. Nič ma neťažilo, nič ma netrápilo, zarobila som si peniaze, mala kopec kamarátov a spoznávala stále nových ľudí. Keď sa ma raz kamarát spýtal, či mi nechýba bývalý, odpovedala som, že nie, že som takto konečne šťastná a spokojná.
Veľa vecí sa v podstate nezmenilo. Stále takmer všetok svoj voľný čas trávim v jednej či druhej robote, ktorá ma baví, venujem sa škole a stále mám kamarátov. Avšak...
Skôr či neskôr, chtiac či nechtiac prídu chvíle, kedy do roboty netreba ísť, do školy netreba nič robiť. Chvíle, keď sa jednoducho zastavím. A vtedy si naňho spomeniem. Aké to bolo na začiatku, ako sme sa hádali a udobrovali, ako a prečo sme sa rozišli. Časom sa mi odkrýva veľa vecí, ktoré som vtedy nevidela. Viem, mal to so mnou ťažké. A mala som to ťažké aj ja s ním. Ale milovali sme sa a stálo to za všetky tie útrapy, hoci na konci už nebola iná cesta.
Sľubovali sme si veľmi veľa krásnych vecí. Dokonca mi po rozchode povedal, že si ma chcel raz zobrať. Povedal mi, že stále to budem ja, na kom mu bude ohromne záležať, a aj keby som mala problémy, aj keby som ho strašne nahnevala, vždy by sa o mňa postaral.
Myslím, že to už neplatí. Vymazal si ma a zablokoval na Facebooku, telefónne číslo neviem či ešte má. Videli sme sa odvtedy len párkrát. Myslím, že ma nenávidí. Nemyslím si to, viem to. Rovnako, ako ja som neznášala svojho prvého chlapa, po tom všetkom, čo mi zrobil. Rovnako, ako ho neznášam doteraz. A zmazal ma zo života rovnako ako ja vtedy. Desí ma tá predstava. Že ma bude do konca neznášať.
Keď sme sa stretli prvýkrát po tom, čo mi povedal, že ma už nikdy viac nechce vidieť, a ja som ho zobrala za slovo, strelil mi facku. Nuž, bol opitý a zjavne ma tam nečakal, začal mi vykrikovať všetko, a keď mi zlomil tretiu cigu a vyhodil balík von balkónom, nenazvala som ho najkrajším menom. Tak som dostala Ten večer sme sa ešte stretli, vyšli sme pred bar a rozplakal sa ako malé dieťa. Že už nikdy nebudeme spolu.
Občas si pozriem naše spoločné fotky a spomínam. Ako sme budovali vzťah, zakladali tradície, ako som vytvárala fotkami spomienky na spoločné chvíle, zážitky, výlety. Ako sme sa smiali, ako sme plakali. Pamätám si, aký vedel byť ku mne nežný. Pamätám na tú lásku v jeho očiach, starostlivosť, ako sa zo mňa smial, keď som bola opitá a bľabotala som mu, že ho milujem a pritom padala stále na zem ako gruľa.
Chcela by som ho vidieť. Občas sa pristihnem pri tom, že idem von s nádejou, že ho stretnem. Že sa mu pozdravím a on sa konečne odzdraví. Snívam o tom, že sa mi raz ozve. Chcem ho mať oproti sebe, niekde za barom, kde prehodíme zopár slov a usmejeme sa na seba. A budeme obaja vedieť, že všetko zlé je za nami, že sme to prekonali, odpustili si a že sa napriek všetkému máme tajne aj tak radi.
Odkedy sme sa rozišli, v mojom živote sa prestriedalo mnoho chlapcov. Zaľúbení kamaráti, nápadníci, snaha o vzťah, ktorá však zakaždým stroskotala. Samozrejme z mojej strany. Prestalo ma to baviť, nudilo, stratila som záujem. Neviem cítiť k inému to, čo k nemu.
Bola som jeho prvá. A ja to cítim rovnako. Dnes sme už len cudzinci, ktorí nevedia ani o svojej existencii. Chcela by som to zmeniť. Raz.
V našom vzťahu sme mali jeden, možno gýčový, trápny a presladený zvyk. Písali sme si listy. Niektoré mali pádny dôvod, lebo rozprávať sa niekedy bolo ťažké, niektoré boli len tak pre radosť a niektoré ku dôležitým príležitostiam. Posledný list, v ktorom sa mu vyznávam, a ktorý nikdy nedostal, som napísala po rozchode a na to ho odložila do krabice spolu s ostatnými vecami, čo mi ho pripomínali.
Došlo mi to. Neviem sa zamilovať, neviem byť s iným človekom. Ako by aj, keď stále milujem len toho jedného. Prečo stále verím v tú lásku? Prečo stále dúfam? Na čo čakám? Prečo mám stále ten zradný nádejný pocit, že máme byť predsa len spolu? O rok, o dva, o päť? Že sme si súdení, že ON MNE je súdení, či chcem alebo nechcem?
Na konci listu som sa s ním rozlúčila. So slovami "dokým sa znova stretneme...". Cítila som to tak vtedy a cítim to stále. Že sa znova stretneme, keď budeme obaja pripravení.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
zahadna92
3. 2.febuára 2014 02:43
wau je nás tu viac takých ale ja nedokážem zabudnúť ani odpustiť tak som išla ďalej tiež som myslela ze už nebudem ľúbiť ale ľúbim a je to úžasné a tie listy to je krásne. Chytila ma nostalgia a mám chuť pozerať staré fotky
Napíš svoj komentár