Posledné dni, kedy nemusím vstávať skoro ráno, narýchlo si baliť veci do školy, rozmýšľať pri pohľade do chladničky, čo si preboha dnes spravím na desiatu, ani si poobede robiť úlohy, nie to ešte večer si lámať hlavu nad tým, na čo všetko som sa nedostatočne, prípadne vôbec nepripravila. Moju ubolenú a zaneprázdnenú myseľ zamestnáva myšlienka, či mi budú predošlé dva mesiace niekedy chýbať. Nie som človek, ktorý si také úžasné zážitky z prázdnin necháva pre seba, takže som tu v plnom odhodlaní so všetkým sa vám pochváliť.
Prvý týždeň vyzeral celkom sľubne, boli sme vonku stazy, ja, Peťo a Dali, známymi z „párty“. Dvakrát som si dala stretko s Denisom, ktorý údajne už bezo mňa viac nemohol vydržať. A párkrát som bola von iba so stazy, v ktorej som našla skutočnú spriaznenú dušu.
Po prvej polovici ďalšieho týždňa náhle zisťujem od Peťa, teda bývalého mojej, hm, kamošky? že polovica mojich kamošiek je nadrbaná kvôli môjmu statusu, ktorý mi chvíľu zdobil icq. Takže sa o mojej účasti na večernom záťahu na dlho očakávaných výstavných Spišských trhoch takzvane hlasovalo. A keďže nie som ani človek, ktorý by sa pchal niekde, kde ho polovica ľudí nechce a čiastočne ho už aj stihli nahradiť, pekne som trčala doma v snahe nemyslieť na to, ako sa všetci skvele zabávajú.
Nehovoriac o tom, že som zistila, že Denis, ktorý ma tak zbožňoval, si stihol za tých päť dní, čo sme sa nevideli, nájsť frajerku, ktorú, nepochybujem o tom, že vrúcne miloval takmer týždeň a pol. Najmä keď ma potom požiadal o druhú šancu, a keď som nepatrne odmietla, začal rozchyrovať, že som suka.
Na ďalší týždeň, keď som už mala s kým tráviť svoj neuveriteľne dlhý voľný čas, s kamoškami, čo sa mi „zvýšili“ sme boli chytať slnečné lúče, navštívili sme kúpalisko, až pokým mi „kamoškin“ (počkať, kamoškin? Hmm, no neviem neviem či som použila dobré slovo) bývalý nevyznal lásku a ja som následne neodišla na priveľmi dlhú dovolenku, cez ktorú som minula všetok svoj kredit na august a neustále som myslela na to, kedy sa vrátim ku svojim ľuďom, ktorý mali toľko rozumu na to, aby ma neokašľali pre jeden status.
Ale ani môj príchod domov nebol presne taký, v aký som dúfala. Ani skoré vyliečenie z mierneho úpalu nezabránilo tomu, aby som sa nevrátila domov s teplotami 39 stupňov a viac, takže sa žiadne dlho očakávané „vonku“ nekonalo. Keď mi už klesli závratné horúčky aj bolesť hrdla sa zmiernila natoľko, že som si myslela, že konečne sa budem môcť trocha najesť, moja zadná stolička v ústnej dutine s nadpriemerným IQ sa bez dovolenia rozhodla, že si začne rásť, a to s takou bolesťou, že som si mohla gratulovať, keď som na to na päť minút zabudla, nehovoriac o mojom strachu, že mi dve z troch kamošiek rozdelí nejaký trápny típek z pokecu.
Ešte pred tým, ako mi asi posledné štyri dni toho týždňa odišli obidva počítače, z toho na jednom mi zrazu zmizli všetky súbory, dokumenty, programy, fotky, hudba a všetko, čo sa dalo, mi jeden deň zrazu vyskočilo okienko na icq, a čo nevidím? Jedna z bývalých „kamošiek“ mi zrazu hlási, že už dlho o mne nič nepočula. V každom prípade sa rozhovor zvrtol do miernej hádky, v ktorej som sa dozvedela, že za všetko môžem, ako inak, ja. Niežeby som to nečakala, hlavne potom, ako som sa dozvedela, že moje údajné kamošky vraj využívam.
V sobotu toho týždňa sa konala párty, s ktorou som počítala prakticky od jari, a ktorú som prežila presne tak, že som ležala na gauči a v mukách rozmýšľala o tom, čo by som tak asi práve robila, keby som sa jej bola zúčastnila.
V pondelok, keď mi už angína aj môj trápny zub dovolili ísť von, čo som patrične využila a to tak, že som von vytiahla leňuľu, poslednú osobu z celkového počtu šesť, ktorej nepreplo. Aj tak však bolo najlepšie, keď som prišla domov a moja mama mi len tak oznámila, že mi príchod domov skracuje desiatej hodiny, čo už je aj tak mizéria, na deviatu hodinu, čo moje ja nebolo schopné uniesť a hádalo sa vkuse asi ďalšie štyri dni, kým od nervoch takmer neskapalo a nevzdalo to.
Náladu mi nezlepšilo ani to, že moja druhá dovolenka aj s kamoškami, ktorú sme mierili prežúrovať, sa zrušila. A to aj pár dní v Prahe, pretože u ennis sa práve prerábala kuchyňa a ja som nemala s kým iným ísť, keďže stazy bola v tom čase u babky.
Môjmu duševnému stavu iste neprospelo aj závratné objavenie nejakého môjho ďalšieho nicku na pokeci, o ktorom som, prirodzene nemala ani šajnu, ktorého profil v kolónke „Niečo o mne“ bol obohatený v mojom mene o pekné nechutnosti. Najlepšie na tom bolo to, že hoci som si bola takmer istá, že to bola Denisova práca, alebo aspoň nápad, prakticky som mu to nemala ako dokázať.
Nakoniec... som sa dočkala. Posledné dva týždne som už sa len s očakávaním tešila na školu, v ktorej som videla jediný optimistický bod. Môžem len dúfať, že to nebude tiež také zlé...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Dufam, ze prichodom skoly prislo trosku optimizmu do zivota...