V mysli mi prebehlo, ako by ma opísali vo večerných novinách. „Dobrý večer, vyhlasujeme celoštátne pátranie po tomto mužovi,“ ukázali by moju fotku, starú dobrých pár rokov: „tento muž má okolo štyridsiatky, je meter sedemdesiatpäť vysoký, svalnatej postavy, má čierne vlasy a hnedé oči. Je obvinený z niekoľkonásobných vrážd, preto vyzývame občanov aby v prípade, že ho videli okamžite kontaktovali políciu. Ďakujem.“ Pousmial som sa nad vlastnými myšlienkami, keď som už mŕtve telo vkladal do vreca. Posledný raz som prebehol pohľadom po izbe, či som starostlivo odpratal všetky dôkazy, ktoré by ma dostali za mreže. Vrece som si vyhodil na plece, ako keby nevážilo ani kilo, rýchlo som zbehol po schodoch a naložil ho do dodávky.
Nikdy som nerozmýšľal nad tým, čo sa s týmito telami robí, keď ich odovzdám ľuďom pre ktorých pracujem. Som nájomný vrah, čo je ukážkou toho, že v inzertných novinách sa dajú nájsť rôzne práce. Pri pohovore mi možno pomohlo minulé zamestnanie patológa, čiže som ovládal anatómiu ľudských tiel dokonale. Vedel som ako zabiť človeka tak, aby to lekári nezistili. Nezaujímajú ma fakty, že ubližujem rodinám svojich obetí. Aj mne veľakrát ublížili a nikto s tým nič nespravil. Nikto mi nepomohol, ani neutešil, keď som bol na dne. A títo ľudia si to vraj zaslúžia. Tak vraví šéf, ktorého som síce v živote nevidel ani nepočul. No mám pocit, že ho veľmi dobre poznám a že mu môžem dôverovať.
Čo sa týka môjho pracovného času je dosť flexibilný. Objednávky mi chodia do schránky v týždenných intervaloch a ja mám tri týždne na dodanie tovaru do firmy.
Semafor nahodil červenú a v šmyku som zastavil. Križovatky sa stali mojou slabinou odkedy sa stala tá tragédia. Zomrela mi rodina a to len kvôli tomu, že som ich viezol pod vplyvom drog. Preto ma aj vyhodili z predchádzajúceho zamestnania. No v ten večer som nebol na vine len ja. Moju tehotnú ženu doslova rozdrvil minibus ožratých násťročných. Na tri roky som upadol do kómy, hneď ako som otvoril oči, som sa začal pýtať na svojho syna Olivera, ktorý vtedy sedel v autosedačke za mojou ženou. Doktori ma označili za blázna, lebo podľa policajných záznamov sme vtedy v aute boli len moja žena a ja. Po niekoľkých sedeniach u psychológov som aj začal veriť, že som žiadne dieťa nemal.
Naskočila zelená a tak som si zapálil cigaretu, aby túto myšlienku zahltil opar nikotínu. Míňajúc svoj príbytok, ktorý predstavoval opustenú, polorozpadnutú garáž ma striasla predstava, že občasné sexuálne pôžitky s prostitútkami sa na zimu skončia. Bývalo tam strašne chladno a ja som nechcel minúť svoje peniaze na nový dom. Vlastne neviem načo šetrím tie peniaze. Chcem ich len vlastniť, nechcem ich míňať. Som presne ako Ebenezer Scrooge z knihy Vianočná koleda, ktorú som čítaval svojmu synovi. „Však ty nemáš syna,“ ozvalo sa jeho svedomie a dal som mu za pravdu. Veď človek, ktorý študoval psychológiu vie toho isto viac ako človek, ktorý preležal v kóme niekoľko rokov.
Svetlá mesta sa vzdialili a ja som sa rútil popri kukuričnom poli na starú skládku, kde som sa pravidelne stretával s dvoma mužmi, ktorým odovzdávam telá a oni mi za oplátku dávajú peniaze. Zastal som niekoľko metrov pred skladom a s vrecom vyloženým na pleciach som vykročil v ústrety obrysov takmer zničenej skládky.
„Zdravím ťa, Gabriel,“ pozdrav prišiel nečakane zo šera, keď som zatvoril dvere.
„Čaute!“
„Minule som rozmýšľal nad ironickosťou tvojho mena. Nie je Gabriel v preklade anjel? A anjeli konajú dobro. Ty však zabíjaš ostatných.“
„Michal, už som ti vravel, že nemôžem za to, ako sa volám! Kde to mám zložiť?“
„Tak ty si potom anjel smrti. Tam kde vždy,“ odvetil Michal a jeho chudá ruka ukázala na vozík pri vybitom okne. „Peter! Dones nášmu anjelikovi odmenu!“
Oproti mne sa vynorila postava, ktorá patrila sotva osemnásťročnému chlapcovi. Súdiac podľa vyplašeného výrazu tváre hovoril, že je to nováčik, ktorý netuší do čoho sa namočil.
„Kde je Vlado?“ spýtal som sa pri pohľade na toto stvorenie, ktoré sa snažilo vypadať drsne.
„Nik nevie, šéf si ho raz zavolal a už o ňom nikto nepočul. Jedni vravia, že ho videli odlietať na svojom tryskáči, ale iní zas, že už nie je medzi nami.“
„Nech sa páči p-pane,“ zakoktal Peter, podávajúc mi kufrík plný peňazí.
„Trochu odvahy chlapče!“ povzbudil som ho. „A čo si myslíš ty? Zabili ho?“ zašepkal som smerom k Mišovi. „Ak je mŕtvy, tak ja so všetkým končím!“
Michalovi zazvonil telefón a rýchlosťou blesku ho zdvihol: „Teraz? Dobre, som tam do piatich minút,“ zložil. „Prepáč Gabriel počkaj tu chvíľku musím si ísť niečo vybaviť. Hneď som tu. A ty poď so mnou zelenáč! Aspoň sa niečomu priučíš.“
Obaja zmizli von a ostal som sám. Zrazu som počul niečie kroky prichádzajúce z druhého konca budovy. Z jemného oparu hmiel, ktoré sa tu držali vďaka rozbitým oknám vyšli tri osoby a dva psy. Psy sa vzpínali, pripravené zaútočiť. Prostredný nebol oveľa starší ako Peter a v ruke zvieral zbraň.
„Nikdy si ma nevidel, ani nepočul, ale teraz chcem aby ťa môj hlas prenasledoval do smrti,“ zdvihol zbraň a namieril ju na mňa. Nedokázal som sa ani pohnúť. „Ďakujem ti za to čo si pre mňa spravil, ale tvojej kariére odzvonilo. Stal si sa pre nás hrozbou, videli ťa tí, čo nemali.“
„Nikto ma nemohol vidieť, dával som si pozor.“
„Asi nie veľký,“ zasmial sa. „Aj tak si už splnil, čo si mal. Už ti nemôžem dať prácu. Zabil si tých, čo si mal, čo mi ublížili. Až na jedného,“ pristúpil bližšie ku mne.
„Oliver, synak si to ty?!“ Vedel som, že žije. Že je skutočný. Stále v ňom vidím to malé chlapča, ktoré v tú noc sedelo v autosedačke. „Nevidel som ťa toľké roky! Nestrieľaj, prosím!“
„Áno, ocko, som to ja, a si to ty, kto ostal posledným, čo žiť nemajú.“ Dnu vošli Mišo s Peťom, chytili ma za plecia a prinútili kľaknúť si. Oliver vystrelil. „Hra sa skončila, ocko!“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár