Ak mám pravdu povedať až tak veľa sa toho na mne nezmenilo. Z malého blonďavého dievčatka vyrástlo veľké blonďavé dievčatko,ktoré hľadí na svet stále tými istými hnedými očami. Len už sa naňho pozerá trošku inak. Triezvejšie? Realistickejšie? Neviem. Občas svoj pohľad radšej uprie do zeme alebo zatvorí oči. A občas si poplače. Nad knihami, nad filmami, nad svojou bezradnosťou, nad stratenými priateľstvami, pri hádkach s rodičmi a samozrejme kvôli mužom. No a najnovšie aj kvôli škole. Presnejšie povedané medicíne. Ešte pred rokom v takomto čase som bola naložená v liehu a každý deň som si pripomínala, že už je načase pripraviť sa na testy na medinu. Nedala som tomu veľa, zobrali ma na odvolanie a ja som mala pocit, že nič nie je také ťažké ako sa zdá, že nič nie je nemožné. A teraz tu sedím a už od rána mi tečú slzy. Pred sebou mám knihy,ktoré nenávidím- Anatomie Číhák 1,2,3. Je prvý deň z 13 najskurvenejších dní v mojom živote. A ty si na mňa nasratý, pretože som ti zo steny odlepila fotku tvojej bývalky a schovala som ju. Detinské? Ja viem. No nedokázala som tomu odolať. A tak tu teraz sedím, učím sa a čakám na tvoju sms. Blonďavé dievča, ktoré si nie je isté, či je na správnej škole, s mužom, ktorý ju čochvíľa opustí, pretože ich delí tak veľa vecí...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lussana
3. 6.júna 2011 15:08
tú poslednú vetu akoby som písala ja
Napíš svoj komentár