blednú naše spomienky.
Z každej strany odiera ich novota,
Chcem zabaliť ich do perinky,
ako matka balí svoje dieťa.
Chcem ukryť ich pred svetom,
bojím sa,že dočista vyblednú.
Že naša láska zostane len snom,
že nezvládne dialku ukrutnú,
že nečakane opustí ťa.
Alebo sa bojím sama seba?
Toho,že spomienky odložím
a tým odložím aj teba?
Veď už toľko nemyslím,
na chvíle ako dieťa milé.
Chcem ti zas ležať v náručí,
nebaví ma už len spomínať.
Život nás vraj naučí,
to,čoho sa musím tak veľmi báť.
Zíde z očí zíde z mysle...
Hovorila moja stará mať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
janulka3112
17. 9.sept. 2007 10:54
to je pravdive porekadlo...lenze tak dlho to trva... ...
Napíš svoj komentár