Zrkadlo oblohy

Ticho sedela na tráve.Vlasy jej hladil jemný vánok.Obloha posiatá hviezdami.Žiarili rovnako ako jej oči.Vstala a utekala na jej najoblúbenejšie miesto.Cintorín.Miesto tak pokojné.Mŕtvolné ticho obklopojúce náhrobky sa jej dostávalo pod kožu.Cítila chlad.Striaslo ju.Sadla si na náhrobok a počúvala.Srdce jej bilo pravidelne.V tej chvíli si priala nech sa zastaví.Bilo tak nahlas,čo ak vyruší duše tých co už majú dávno spať?

Zatvorila oči a uvedomila si prečo má toto miesto tak rada.Je to zrkadlo oblohy.tisícky hviez sa tu odrážajú v podobe malých plamienkov sviec.A tiež tu ležia telá duší,ktoré su snáď v nebi.Magické.Ako niekde medzi nebom a zemou.

Pomaly otvorila tažké viečka.Zhlboka sa nadýchla a pozrela na hodinky.Sedela tu celú večnosť.Vstala.Zapálila hviezdu a tíško povedala:,,To je pre vás.´´

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu