UPOZORNENIE: Megatrápne príspevky môžu vážne poškodiť vašu psychickú rovnováhu! Pre vlastné bezpečie nečítať!
Ničota
Strach blúdi medzi ľuďmi na zemi
a beznádej nastálo vládne mi.
Srdce mi zviera ruka úzkosti
a ja viem, že prenikne až do kostí.
Dôvod toho mi nie je známy,
po obrázkoch ostali len prázdne rámy.
Slnko zapadlo a márne hľadám svetlo,
aby aspoň trochu nádeje do nepokojných duší vlietlo.
Ľudia sú bez tvárí, chodiace mŕtvoly,
možnosti zmizli, zadné vrátka neboli.
Už necítim nič, padám do tmy,
preč od bolesti zmáčanej ľudskými potmi.
Žiadny tunel nie je, žiadna úľava,
môžem ísť len rovno, nezahnem doľava, doprava.
Len jedna cesta je istá, tá, po ktorej môžem ísť,
žiadnu prekážku viac nemôžem obísť.
Dnes už nežijem, či už je zajtra?
Viem len, že ja ešte stále po svojej duši pátram.
Láska
Láska prejde všetky hory,
láska rieši všetky vzdory.
Na čele je nová vráska,
zapríčinila to láska.
V láske je neuveriteľná krása,
čo dušu každého zlého drása.
Keď zaľúbení lásku slávia rumbou,
pretancujú vrcholky všetkých budov.
Keď princ láskou dobije Ruženkine hradby,
v srdciach láskavých sa rozozvučia sladké skladby,
keď láska do ich sŕdc prebije sa
a nepohnuteľné slová dostane na kolesá,
vtedy sláviť to budú živí i neživí všetci,
zvieratá, rastliny, ľudia i veci.
Boj mora
Tie vody tiché, avšak vražedné,
k útesom sa valia s túžbou neskrývanou,
s farebnými rybami na piesočnatom dne.
Ako vlny narazia, pena vystúpi,
vlny však skalu neporazia,
ale skala predsa skúšku podstúpi.
Vlhká stena, čierny hodváb,
hladká ako líce dieťaťa, obmytá vlnami,
tá sa hneď slnku vystaví, sťaby vravela:
Upraž ma, nech ma už to množstvo vĺn nekvári.
Slnko však darmo svojimi lúčmi,
dotýka sa tvrdých skál,
každý by sa vražedného slnka bál.
Avšak skala aj keby chcela,
všetky svoje nádeje navždy
už zo skrinky v srdci uzavrela.
Chvíľa
Je jedna chvíľa, čo ma rozochvieva,
pred tebou to však hravo skrývam.
Tá chvíľa je vzácna, je to omnoho viac,
ako úchvatný pohľad na mesiac.
Tá chvíľa je vtedy, keď nemôžem dýchať,
keď tebe z očí srší pýcha,
keď ma držíš okolo pása
a tebe s očami dúha hrá sa.
Keď zastaví sa mi srdce,
pľúca viac nevdýchnu vzduch,
no nie som mŕtva...
Opantalo ma mnoho lásky múch.
Necítiť tep, no potom srdce rozbehne sa,
v tvojej prítomnosti hlasno plesá.
Neexistuje v mojej mysli tá predstava,
že by tvoja myseľ o mne blúdiť prestala.
Neuveriteľne tiché, bolestné utrpenie,
naposledy - smrť je jediné spasenie.
Kúsky skladačky
Aby som bola kľudná, aby som bola viac,
ľúbiť ťa budem, no tak mi život krác!
Komédia lásky nikdy neskončí,
láska mi tobí vrásky v tvojom náručí.
To tvoje náručie, ako kvet v rozkvete
ponúka bezpečie - tie ruky rozpäté...
Nechápem. Odrazu... sme si ako cudzí.
Už nemám tvoju lásku naporúdzi.
Ako ohnivý šíp keby preťal svet,
zrazu tvojho srdca...pri tom mojom niet.
A ja som prázdna. Som ako priepasť,
žeravá ako v ohni ražňa.
Bolesť. Láska. Sklamanie...
Aký dôvod malo jeho konanie?
Neznámy. Ale láska je taká.
My sme ako kúsky skladačky,
a nie kusy zlata.
Nemôže nás roztaviť a zliať opäť späť.
Buď do seba zapadneme, alebo lásky niet.
Sen
V posteli ležím,
pritom vo sne bežím...
Vône ku mne doliehajú
v príjemnej tôni stromu
a mojej vôli zabraňujú
vyjadriť sa k tomu.
Ako sen došiel
ku mne z neba,
tak aj ja našla
som v ňom teba.
Lístie zo stromu
pomaly opadáva
a ja viem, že tu
v tme nie som sama.
Chyť ma za ruku,
poletíme spolu,
už nikdy nebudeme
padať strmo dolu.
Ak ma nechytíš,
obaja máme smolu...
a pripojíme sa
k smrti kolu.
Pomaly doznieva
tvoj hlas
a ja vo sne
stratila som ťa zas.
No keď prebudím sa,
zožnem ďalší života klas.
A ďalšej noci možno
nájdem srdca tvojho jas.
Odplata
Ďaleko, kde sa deti hrali,
pod skalou, na vysokom brali.
Sedem dní sa tam pekne hrali,
milo sa na seba usmievali.
Raz sa tá skala pohla pod bralom,
aj Picassa by to zobralo.
Deti to za bralo zahnalo,
no tam už ďalšie nebezpečie číhalo.
Hádajte, čo sa tam motalo,
divé zviera si práve líhalo.
To dlho neotáľalo,
hneď na nohy vstávalo.
Jedno dieťa váhalo,
po palici siahalo.
Hneď, ako sa zahnalo,
zviera k zemi padalo.
Dieťa sa rozplakalo,
bo zviera sa prebralo.
Sem a tam sa potácalo,
ku dieťaťu prichádzalo.
Dieťa slabo stenalo,
mamu s plačom volalo.
Zviera mocne revalo
a zuby vycieralo.
Dieťa kol neho behalo
a palicou ho zaháňalo.
Veľký strach si priznávalo,
tak deti volať začalo.
Žiadne dieťa ho však nepočulo,
keď zviera zbadali, hneď utiekli čulo.
Zrazu sa tam blesk zaleskol,
zver sa na zemi rozpleskol.
Zasiahol ho trest z neba,
bo kto nevinným ublíži, tak mu treba.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
matejjko2
5. 3.marca 2010 12:13
pEKNE..
Napíš svoj komentár