Žeby som to trochu prehnal?

Nebolo to tak dávno, čo som šiel po meste s kamarátom ešte jednou jeho nejakou spoluveriacou alebo čo to je, poznali sa z nejakého pravidelného evanjelického tábora proste. Tá holka ma nepoznala, ale zdá sa že kamarát jej už o mne rozprával(neskôr som zistil že nie zrovna v dobrom, skôr opis na štýl hovado čo chodí vždy v čiernom a robí si z každého prdel). Holka bola na prvý pohľad silno veriaca a taktiež dosť zbrklá a mieeerne trošku dosť zjavne psychicky labilná. A ako sme tak išli po meste a o niečom sme sa rozprávali, skočila do toho ona s veľmi od veci otázkou "Prečo chodíš stále v čiernom? ". Dosť ma to zarazilo, toto sa ma už dlho nikto nepýtal, všetci boli zvyknutí že Pawiel outfit neni pre mňa a tak to proste bolo.
Okamžite, asi impulzom, ma napadlo čo jej poviem. Otočil som sa na ňu, nahodil smutné oči (ala kocúr zo shreka) a veľmi sklesnutým hlasom povedal "V poslednom čase sme mali v rodine veľa úmrtí". To čo som povedal je prikovalo na miesto, chcela niečo zo seba vydať ale jej ústa ostali len polootvorené, roztriasla sa, zčervenala a zjavne nevedela čo teraz. Bolo mi jasné že som to zahral perfektne a že ju to prebodlo ako šíp. Nechal som ju v tom hodnú chvíľku topiť sa, medzitým som sa otočil na kamaráta ktorý len s úžasom krútil hlavou že čo som to zas spravil.
Keď už toho mala holka, ktorej pot teraz stekal po celej tvári, dosť, povedal som jej že som si len robil srandu. Zatvorila ústa, utrela si z tváre pot, ale už sa neodvážila vydať zo seba ani slovko.
Po čase to v tom meste rozchodila. Ale keď si naspäť spomínam na to ako sa tvárila, a ako sa topila v hanbe, tak som neni až taký hrdý na svoju odpoveď. Myslíte že som bol príliš krutý?
PS: Poučka tohto príbehu znie: Nikdy sa ma nepýtajte takéto chujoviny! ! !

 Skutočný príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu