I"ll take thee away
into our land of enchantment
come little children
The times"s come to play
here in my garden of magic...
Musim sa smiat. Pojatie carodejnic bolo ako obvykle zo zlej stranky. Milujem tieto filmy, kde su len bosorky na metlach, kazdemu vysaju zivot a nakoniec ich musi nejaky hrdina zabit. Znechutene som vypla telku. Pozrela som sa na hodinky, bolo pol siedmej rano. Rychlo ranajky, zobrat batoh, pusu na lice nasim a sup do skoly...
Nasa skola mi pripadala ako krajina zazrakov v tom zlom slova zmysle. Kazdy kopiroval kazdeho, ucesy, vlasy, make-up, styl obliekania, dokonca aj hudbu. Vrcholom bolo sa kazdy piatok strieskat do mrtva niekde za obchodom pri ohni, potom sa davat cely vikend dokopy a do dalsieho piatku riesit kto s kym. Najcudnejsie mi prislo, ze som sa odlisovala od kazdeho jedneho cloveka nie len na skole, ale v celom meste a aj tak sa mi snazili vtriet do priazne. Bola som skor samotarsky typ a nikoho som extra nemusela, ale kam som prisla len Ahoj Li, sadnes si? Ahoj Li, ako sa mas? Ahoj Li, tak ako dnes? Moje nervy, cim viac som na nich bola hnusna, tym viac som ich pritahovala. Uz kolkokrat som sa studovala v zrkadle, co je na mne take uzasne, ale nenasla som nic. Tmave vlasy sa mi spustali k ramenam v hustych kucerach, mandlove oci, maly nos, nicim vynimocne usta, pevnejsia postava, priemerny styl obliekania, rockova hudba v playliste, sedy priemer. Ale mozno to bola moja aura tajomna, ktora ich tak burcovala. Ze preco tajomna? No, asi by som mala napisat este nieco. Som cista dusa, carodejnica zijuca vecne. Mame to v rodine.
Dobehla som na poslednu chvilu do triedy, kym profesor nezavrel dvere. Tak to unho chodilo, ked zavrel a Vy ste neboli dnu, uz ste ani nemuseli chodit. Vyucoval dejiny a kulturu, dva odlisne predmety, ktore velmi rad spojoval do jedneho. Ked ste na dejinach nevedeli nieco z kultury, automaticky ste mali nedostatocnu z obidvoch a naopak. Vzdy ma tento predmet bavil. Ja som sa ich nemusela ucit, ja som ich zila.
Co moja pamät siaha, boli sme tu. Od prvej kultury po lietadla a mobily. Uchylne? Mozno. Nevybrala som si to. Nemozne? Naucila som sa, ze take slovo neexistuje. Niekto musel udrziavat rovnovahu a takych rodin ako sme my existovalo na svete mnozstvo. Neboli sme nesmrtelni, len sme zili dlho. Veeeeeeelmi dlho A ked jedneho dna prisiel cas, odisli sme.
Dnes vsak ten cas neprisiel a ja som dopadla na stolicku, batoh fuciac hodila vedla seba a oddane sa pozrela smerom k tabuli. Zaluzie boli zatiahnute, trieda sa norila v tme, premietacka bola pripravena. Super, mozem si dat sluchadla na usi a cmarat svoje basnicky. To bola moja uchylka, vsetko co som kedy zazila som si pisala vo versoch do knih. Ano do knih, nechala som si ich vyrabat na zakazku s ornamentom stromu zivota vpredu a zakladala do malej kniznice u nas doma. No, do malej, uz niekolko izieb bolo zaplnenych, ale nikomu som nikdy nedovolila ich citat. Boli zamknute a pre istotu som sa poistila aj kuzlom, clovek nikdy nevie
Ivan sa otocil a uskrnul sa. Uskrnula som sa spat. Bol to jeden z mala ludi, ktorych som mala ako tak rada. Ked zijete tak dlho ako ja, city vnimate inak. Ste zvyknuti, ze ludia prichadzaju a odchadzaju, bolest z toho by Vas casom znicila, tak si ich nepustate k telu. Nie nemyslim to tak, ze by som bola lahostajna, urcite som mala par znamych, ktorymi som sa vzdy docasne obklopila, ale nikdy som nikoho nepustila blizko. Co by som mu povedala? Som strazca, ktori starne asi milionkrat pomalsie ako Ty, vidi duchov a demonov, pozna upirov, veri na jednorozce a sem tam niekoho usmerni kuzlami? Na hlavu. Ine to bolo v rodinach. Tam sme nemali pred sebou ziadne tajnosti, vedeli sme o tom druhom vsetko, boli sme navzajom spriazneni a samozrejme sa ocakavalo, ze ked jedneho dna dospejete, vezmete si niekoho svojho druhu.
, , Takze si zavrieme knihy a sustredime sa prosim na platno."
Ako keby mal niekto tu knihu pripravenu, nie este otvorenu. Usmiala som sa. Knihy boli moja dalsia uchylka. Musela som ich mat co najviac. Nasi sa smiali, ze kvoli mne budu musiet zacat kupovat vacsie domy, aby to bolo kam uskladnovat. Nuz co uz, penazi na to mali dost.
Na platne sa objavili prve autenticke zabery z katastrofy Cernobylu. Posledne hodiny, rozhovory pracovnikov, detailny opis situacie. To ma zaujalo. Bola som sice v tej dobe, ale nie priamo pri vybuchu. Toto islo mimo nas, svetske zalezitosti, do tych sme zasahovat nemohli. Uprimne povedane, ani by som nechcela. Svet isiel podla urciteho poriadku a ludia sa musia z historie poucit sami. Keby sme mali kazdu katastrofu odvracat, jednak by sa nevyvijali dalej a jednak...no neviem co, ale su tu urcite pravida, ktore sa respektuju aj pri sebevacsich obetiach.
Na lavici mi pristal listok. Otvorila som ho:, , Po skole? " Kratke, vystizne, jednoduche. Ivan a ja sme obcas chodievali do restauracie posediet, on si dal vacsinou kavu, ja dzus. Ani za tie roky som nedokazala kave prist na chut. Obcas sme si dali aj neskory obed, podla toho, kolko bolo hodin. Skola je skola a pri nasich volnocasovych aktivitach sme nikdy nevedeli dokedy sa zdrzime. Teda jeho aktivity suviseli so skolou, moje skor...s niecim inym. Vsade okolo boli lesy a tie boli mojim povodnym domovom, takze bolo jasne, ze aj ked mame dom postaveny uprostred hor, kazdu volnu minutu vyuzijem na tulanie sa po okoli. Bez svedkov, pochopitelne. Pokrcila som listok a nepritomne kyvla jeho smerom. Opat sa uskrnul.
Potom sme este mali anglictinu, francuzstinu, matematiku, biologiu a mohli sme odist. Samozrejme som vo vsetkom vynikala bez vacsej namahy. Obcas som sa pozabudla a ukazala som, ze viem omnoho viac, ako by bolo vhodne. Platila som za obecneho genia. Ivan ma cakal pred skolou, zasli sme do restiky, ale nemala som velmi chut na pokec, chcela som byt radsej sama. Doma som zhodila veci na postel, obula pevne topanky a oknom vyskocila do lesa.
Milovala som to ticho, energiu prudiacu z kazdeho listocku. Naslapovala som ako macka, preto som velakrat videla zvieratka v ich prirodzenom prostredi pri krmeni, uceni mladych, ci len tak pobehavat hore dole. Bolo to uzasne. Niekedy som nechapala, preco musime zit ako ostatni, preco proste nezalezieme niekde do lesa pod stromy. Mna to sem tahalo, bola som spokojnejsia. Nehovorim, ze by ma zabijalo zit normalne, ale bolo to unavne. Vsetka ta pretvarka, stahovanie, povinnosti...Ale tu som bola doma. Svojim sposobom som tiez bola zviera, len mierumilovne, asi ako kralik. A nemusela som jest. Vlastne ani jest, ani pravidelne spat. Mala som silu, rychlost, mohla som skakat do vysok alebo sa plazit v zemi, pocula som na kilometre daleko, videla som ako pod mikroskopom, mohla som privolat dazd, slnko, vietor, prinutit rastliny rast, rozpravat sa so zvieratami, ale moje danosti ma predurcovali ako pre zivot v lese tak pre zivot s ludmi. Silna empatia, vycitila som, co sa s nimi deje. Vedela som na co myslia, vedela som, ked sa malo nieco stat, vedela som ich zachranit, pomoct, nasmerovat. Bola som tu pre svet ako taky.
Vyliezla som na vrch a kochala sa. Okolo same stromy, vecerna hmla sa pomaly zakradala, aby prikryla zem, vychadzali hviezdy, zvierata sa ukladali a spanok. Ale v pozadi som zapocula nieco, co sem nepatrilo. Nieco, co tu nemalo co hladat. Jemne sustanie travy pod tarchou krokov, plytke dychanie, prilis hlasne na zviera, prilis jemne na cloveka. Prilis drsne, aby to bolo nieco, co poznam. Zaostrila som. Kroky sa priblizovali zo severu, ale tam nebolo ziadne ludske obydlie, ziadna cesta, nic, odkial by mohol niekto prist. Poznala som tieto miesta ako samu seba. Hm, poootocila som hlavu, ci nieco neuvidim, ale videla som len tiene, stromy, hmlu, citila som vonu noci a jesenneho listia v trave, oddychujuce zvierata, nic, co by mohlo vydavat tieto zvuky. Sakra, sakra, sakra, nemam rada, ak niecomu nerozumiem. Zoskocila som na vsetky styri a prikrcila sa. Moj pohyb bol hladky, zachytilo by ho len oko a ucho podobnej bytosti, ako som ja. Opat som zaostrila, tentokrat som sa rozhodla spoliehat len na sluch. Dychanie sa priblizovalo. Vnorila som sa do travy. Ak to nieco bude, bude to z mojho sveta. Pokial by bol potrebny boj trufala som si nan. Nebolo nic, co by som nezvadla. Kym som sa priblizovala, uistovala som sa, ze idem dobrym smerom. Dychanie a sustanie som pocula cim dalej tym jasnejsie, vedela som, ze uz len kilometer, patsto metrov, dvesto metrov, sto metrov... Desat metrov od povodcu tych cudnych zvukov to prestalo. Z nicoho nic. Nezaregistrovala som odchod, zmenu smeru, postavu, cokolvek. Proste ticho, ako keby tam nic nebolo. Neveriacky som sa postavila a oprasila si rifle. Co toto malo znamenat? Este par minut som stala a snazila sa zachytit sebemensi naznak. Nic. Odfrkla som si.
Mojou rychlostou som bola doma za par minut, aj ked pre bezneho cloveka by to bolo minimalne na hodinu cesty autom. Bez slova som som zavrela dvere na izbe a sadla si na postel. Stale som nevedela prist na to, co sa stalo, co to pre vsetko, co mi je posvatne, bolo? Do rana som sa prehrabovala v knihach, ale odpoved som nenasla. Keby som sa tolko nesustredila na listy papierov zistila by som, ze som tejto noci v okoli nebola hore jedina.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sakura53
25. 11.novembra 2009 17:10
skvelé!
Napíš svoj komentár