Na obede som sa otravene prehrabovala v spagetach. Taliansko som mala rada, ale toto jedlo sa tomu originalu podobalo asi ako opica vajicku. Ivan si prisadol vedla mna.
, , Pocula si to? Stanford uz nie je chory, ale nevyzera dobre. Je bledy, ma tichy hlas, no ako po chripke."
Tato informacia pre mna znamenala viac, ako som si dovolila priznat. Pozrela som nan a usmiala sa.
, , Aspon uz nebude v skole taka nuda. Neverila by som, ze to poviem, ale v jeho podani ma aj Hirosima svoje caro."
Zdvihla som sa a odkracala. Spagety som nechala nedojedene na stole spolu s prekvapenym Ivanom.
Mal pravdu. Profesorovi skutocne nieco bolo. Bol az smrtelne bledy, ruky sa mu triasli, nedokazal suvisle rozpravat a nakoniec nas pustil skor. Pri odchode na mna zavolal. Nebyt toho, ze pocujem aj travu rast, ani by som si to nevsimla.
, , Ano, pan profesor?
Bol neskutocne tichy, hlavu skrytu v dlaniach.
, , Prosim Vas, nepohybujte sa teraz po nociach. Vonku to skutocne nie je bezpecne."
Pochopila som, ze tymto sme rozhovor skoncili, ale na co varoval prave mna? Preco nie celu triedu? Ci len preto, ze ma vtedy v noci stretol? Uff, tomuto ludskemu svetu prestavam rozumiet.
Po niekolkych dnoch to vyzeralo, ze sa dal dokopy. Farba bola ok, drzanie tela pevne, hlas silny, aj ked uz nie tak podmanivy ako predtym. Ale predsa tu bolo nieco inak. Uz ma nevyvolaval tak casto, dokonca sa zdalo, ze ma skor....ignoruje. Ano, ignoruje. Nechapala som to. Urazila som ho niecim? Alebo som si to len namyslala? Predtym som mala pocit, ze ma berie ako jedneho zo svojich studentov, teraz som zas mala pocit, ze keby mohol, vyhodi ma za dvere, aj zo svojich predmetov. Predtym som lehavala na lavici, teraz som sa v nej skor krcila a cakala, kedy pride koniec hodiny.
Zobudila ma stara znama vona.
, , Ahoj, dievcatko."
Jeho hlas znel rovnako ako po minule stretnutia, len o odtien smutnejsie.
, , Ahoj Spiderman. Stale si sa nenaucil slusnosti? "
Sedel na stolicke oproti mojej posteli. Salala z neho strasna zima.
, , Prisiel som sa s Tebou rozlucit dievcatko."
Rozlucit? Chcelo sa mi zasmiat. Ako keby sme boli nejaky vynimocne dobri priatelia a on sa chystal na daleku cestu. Napriek tomu ma pichlo pri srdci a zaludok sa prevratil o poschodie nizsie.
, , Ano, tiez mam z toho podobne pocity. Prilis som si zvykol na Tvoju...pritomnost."
Fasa, zas mi cital myslienky. Stlacila som si pevnejsie mysel.
, , Pekne. Chranit sa je dolezite."
Pritiahla som si prikryvku blizsie k sebe. Vydychovala som paru.
, , Nepovies mi pred odchodom, kto si? "
Vstal.
, , Nic na tomto svete nie je trvale Li, zapamataj si to. A zapamataj si, ako si ma nasla. Po mne pridu ini."
Zmizol a nieco vo mne sa zlomilo. Dnes ho len tak nepustim a musi mi vysvetlit, kto su ini a kto je on. Musi!
Kaslajuc na vsetky opatrenia, kaslajuc na bezpecnost, vyletela som oknom ako strela. Dnes za sebou zanechaval prilis vela stop, aby som ho stratila. Bol rychly priblizne ako ja, udrziaval medzi nami konstantnu vzdialenost. Vdaka stlacenej mysli vsak nemal sancu zaregistrovat, ze som za nim. Robil okruhy, okolo mesta dozadu do lesa, naspat na hlavnu cestu a znova do lesa, popri rieke hore do skal a opat do mesta. Nerozumela som, preco to robi, ale nemienila som sa vzdat. Tvrdohlavo som sa ho drzala. Matne som si vsimla, ze zostavame v meste a blizime sa k znamemu miestu. Kroky stichli, dokonca aj dych, ale vonu som citila stale. Prestal sa hybat. Spomalila som na ludsky krok, stale som naslapovala potichu. Cim blizsie som mu bola, tym viac som bola ohromena. Mijala som triedu po triede, az som zastala. Sok a pochopenie sa vo mne striedali tak rychlo, ze som ani nevedela, kedy som tvorila dvere. Pri okne stala tmava postava, ktora mi tak uzasne vonala, ktoru som cele tie tyzdne hladala a ktora mala kluc odo mna. Ked som zasvietila, prekvapene sa otocil.
, , Profesor Stanford."
Nebola to otazka, bolo to konstatovanie jasneho faktu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sakura53
25. 11.novembra 2009 18:54
to bol on?
Napíš svoj komentár