Druhá Šanca

Daj mi pokoj ty idiot, nič mi nevysvetľuj, sama som to videla!"- ozýval sa nahnevaný dievčenský krik po chodbe.
"Ale Alicia! Počkaj!"- skríkol zase mužský hlas.
"Nie, nechaj ma na pokoji!"- vykríkla opäť a už jej nebolo.
Chlapec ešte chvíľu smutne hľadel na strácajúcu sa siluetu v dave študentov a potom potichu zašepkal jej meno.
Alicia utekala. Chcela sa dostať čo najďalej od miesta kde jej on zranil srdce. Jednoducho sa tam bozkával s nejakou blondínkou ktorú ona nepoznala. A to ho tak veľmi milovala. Zastavila sa až na moste. Zahľadela sa na búrlivú rieku. Rýchlo tečúca voda narážala na kamene, ktoré náraz vody znášali bez pohnutia.
Pamätala si ako na tomto moste stála prvýkrát, no vedela že dnes ju už pred pádom do hlbín nič nezachráni. Vtedy to bol on. To on vtiahol svetlo do jej života. Dnes to bolo práve kvôli nemu, on ju prinútil vziať si život.
Roztiahla ruky a naposledy sa pozrela na svet okolo seba. Trúbiace autá všade naokolo ju ničili. Neznášala to. Hluk ju ničil. Ničil jej život, keď ničil ticho ktoré tak milovala. Ľudia, ktorý sa náhlili tak veľmi že im uniklo mladé dievča stojace na moste ako hľadí dolu. Ale nebolo to prekvapivé. Už bola noc a tma sa prestrela po celom meste. Ešte raz sa započúvala do vetra ako sa opiera o konáre stromov a opäť uprela pohľad na rozbúrenú rieku. Teraz už vedela že nebude nikomu chýbať. Zhlboka sa nadýchla zavrela oči a nechala spadnúť svoje telo do rieky.
***
"Momentálne je jej stav kritický. Upadla do kómy a nevieme či sa ešte preberie..."- oznamoval doktor jej tete ktorá sa o ňu starala.
Alicia žila u tety a jej manžela. Bola to mamina sestra. Jej matka bola alkoholička a otec bol závislý na drogách, často ju mlátil a aj to bol jeden z dôvodov prečo chcela skočiť z mosta po prvýkrát. Neskôr sa jej ujali oni dvaja a milovali ju ako vlastnú dcéru. Nevedela ako to že počuje ich rozhovor no nemohla otvoriť oči. Počula tiché pípanie prístroja ktorý zrejme kontroloval jej srdce. Počula aj dýchací prístroj na ktorý bola pripojená. Ani nevedela ako a prečo sa jej v mysli vynorila nejaká biela silueta.
"Kto si?"- dožadovala sa od postavy.
"Som tvoj strážny anjel. Anjel Archeo. (Arkiou)"- odpovedala osoba obklopená bielou aurou.
"Čo odo mňa chceš, Archeo?"- vyhŕkla možno trochu hlasnejšie ako chcela.
"Chcem ti dať druhú šancu. Alicia. To ja som ťa zachránil pred pádom do rieky."
"Ale prečo?"- zrazu mu jeho tvár začala miznúť. "ARCHEO!"- jej výkrik zanikol v tme.
V mysli sa jej vynorili spomienky. Všetky spomienky sa jej miešali v mysli až nakoniec vybrali tú pravú. Archeo jej zrejme chcel ukázať nejaké okamžiky z jej života. Pozornejšie zaostrila na obrázok v mysli ktorý ju do seba vtiahol a ona nanovo prežívala svoju spomienku.
Stála na moste a hľadela na rieku. Spomínala si na to. Bolo to prvýkrát čo sa chystala ukončiť svoj krátky život. Chladná daždivá noc prerušovaná tichým kvílením vetra dokonale vystihovala náladu ktorú mala vtedy. Už niekoľko týždňová depresia, ktorej koniec bol v nedohľadne, ťažila jej dušu. Práve pred niekoľkými minútami vybehla z dverí ich domu. Matka na ňu niečo opilecky kričala a otec ju znova udrel, nezostávalo jej nič iné ako vypadnúť. Pohľad jej znovu spadol na vodu. Zhlboka sa nadýchla a sadla si na okraj mosta. Páčilo sa jej to ticho ktoré prerušovali len kvapky padajúce na zem a hladinu rieky. Bolo to tesne predtým ako mali otvoriť novú diaľnicu a tak si uvedomila že to ticho možno počuť už nikto nebude. Toto miesto bolo vždy také nádherné. Malý dedinský most ponad rieku vytváral malebné prostredie. No predstava trojprúdovej cesty ju desila. Prečo jej chcú zničiť práve toto miesto? Znovu pozrela na hladinu. Teraz alebo nikdy. Chcela s tým všetkým skončiť. Rodičia ju nenávidia, nemá žiadnych priateľov, v škole skoro prepadá a život jej pripravuje samé nepríjemné prekvapenia. Už tak dlho jej nikto nepovedal menom. Doma jej len nadávali a v škole jej nevedeli prísť na meno. Aj učitelia ho často zabúdali a volali ju priezviskom. Vstala a zhlboka sa nadýchla.
"ALICIA! Tak, sakra! Volám sa Alicia!"- skríkla do tmy a líca jej zmývali slzy.
Už sa rozhodla teraz skočí. Zrazu ju niekto schytil za ruku. A vtiahol ju naspäť na bezpečnejšie miesto na moste. Jemne ju objal okolo ramien a odviedol ju z mosta preč. Nevedela kto to môže byť. Nikto na tom to svete ju predsa nemal rád. Nikomu na nej nezáležalo. Všetkým bolo jedno či žije alebo nie. Cez slzy ani poriadne nevedela kam ide. Vnímala len rozmazané obrysy domov a stromov. Neznámy dotyčný odrazu zastavil. Šetrne položil Aliciu na lavičku a počkal kým sa zorientuje.
"Prečo, si ma nenechal?"- náhle zašepkala do tmy.
"Nemohol som ťa nechať vziať si život, Alicia."- odpovedal jej chlapčenský hlas.
"Alicia...? Ty poznáš moje meno?"- zdvihla hlavu a hľadala v tme jeho oči.
"Samozrejme že poznám tvoje meno. Prečo by som ho nemal poznať?"
Vtedy jej to konečne docvaklo. Nevidela ho už niekoľko rokov. Myslela si že už ho nikdy neuvidí.
"Lukas?"- pokrútila hlavou a vstala.
"Je to už tak dávno... Alicia."- vyhľadal jej tvár v tme a jemne ju pohladil po líci.
"Odišiel si bez stopy. Myslela som si, že už ťa neuvidím."
Jej priateľ z detstva. Naposledy ho videla pred piatimi rokmi. Ani sa nerozlúčil keď odchádzal. Proste len tak zmizol z jej života. Boli si taký blízky, aspoň si to myslela. Ale on si len tak odišiel. Bez jediného slova, sa z rodinou odsťahovali do iného štátu a ona sa to dozvedela ako posledná.
"Prepáč, bolo to narýchlo, nechcel som ťa zraniť."
"Mala som jedenásť, Lukas, tým že si odišiel bez rozlúčky si ma zranil ešte viac. Bol si môj jediný priateľ. Tým že si odišiel si mi zničil život. Už mi nemal kto hovoriť menom. Celých päť rokov som nepočula svoje meno z úst niekoho iného ako z mojich. Vieš si vôbec predstaviť aké ťažké to pre mňa bolo?"
"Alicia..."- jemne k nej pristúpil a chytil ju za boky.
"Prepáč, nevedel som to. Myslel som si, že na mňa rýchlo zabudneš."
"Lukas, bol si môj jediný priateľ. Nemohla som na teba zabudnúť, nenávidela som ťa. Nenávidela som ťa za to, že si odišiel a mňa nechal tu. Zničil si mi tým život."
Vzal ju do náručia. Nikdy ju nevidel plakať. Vždy to bolo také silné dievča. No teraz mu vzlykala v náručí. Bolo jej také príjemné cítiť niekoho objatie.
"Zlomil si mi srdce, Lukas."- zdvihla hlavu a cez pramienky sĺz mu hľadela do očí.
"Je to už päť rokov."- poznamenal.
"Myslíš si, že som zabudla?"- cúvla pár krokov.
Bola už ďaleko na to, aby ho videla. V tme rozoznala už len jeho siluetu.
"Ani ja som nezabudol."
"Neozval si sa."
"Nechcel som, vieš že vzťahy na diaľku dlho nevydržia aj keď sme boli priatelia."
"Musím už ísť."- zašepkala potichu a vybrala sa preč.
Keď prechádzala okolo neho chytil ju za ruku. Nemal v úmysle pustiť ju niekam v tomto stave.
"Alicia, nesmieš nikam ísť."- starostlivo ju objal okolo ramien.
"Prečo?"
"Nemôžem ti dovoliť niekam ísť. Ty, chcela si sa zabiť, chcela si skočiť z toho mosta."
"Stále to chcem, Lukas. Môj život už nemá zmysel. Nikto ma nepotrebuje, nemám prečo žiť."- znova začala vzlykať.
"Ja ťa potrebujem..."- opäť ju tlačil k sebe do náručia a len počúval ako ticho vzlyká.
"Nebol si tu, keď som ťa potrebovala ja. Musela som to všetko trpieť päť rokov a teraz som to chcela ukončiť, chcela som ukončiť svoje trápenie. Konečne byť slobodná."
"Nie si slobodná?"
"Nie som slobodná. Som len otrok."
Niečo ju začalo znova vťahovať naspäť. Obraz sa rozplynul a ona opäť hľadela do očí svojmu anjelovi Archeovi. V očiach sa jej trblietali slzy.
"Prečo si mi to ukázal?"- otázala sa.
"Mal ťa rád Alicia."
"Ublížil mi.!"
"Ale miloval ťa!"
"Podviedol ma!"
"Myslíš si, že to bolo naozaj tak? Myslíš si že ťa dostatočne nemiloval?"
Neodpovedala len sklopila zrak. Stále ho milovala no jej rana bola stále veľmi čerstvá.
"Tak odpovedz!"- vyzval ju anjel.
"Ublížil mi!"- zopakovala potichu.
Archeo jej vytiahol ďalšiu spomienku. Znovu ju vtiahla do seba a ona sa ju chystala opäť prežiť.
"Tvoja teta je fajn, Al."- povedal Lukas. Bolo to tesne potom ako sa presťahovala k sestre jej matky.
"Áno je."- zamumlala.
"Čo sa deje, Alicia?"- zastavil a pozrel jej do očí.
"Ale nič..."- zahovárala.
"Alicia!"
"Lukas!"
"Milujem ťa!"- vyhŕkol zrazu.
"Č-čože?"
"Milujem ťa, Alicia."- zopakoval nežnejšie.
Po tvári sa jej rozliala červeň a jej ústa sa roztiahli do úškrnu.
"Robíš si srandu však?"- usmiala sa.
"Nie...!"- Lukas sa zatváril akoby ho bytostne urazila.
"Tak, tak to myslíš teda vážne?"- zahľadela sa mu do očí.
"Áno."- opäť sčervenela.
"Lukas...aj ja ťa milujem."- zatiahla sladko.
"Vážne?"- obaja rozpačito stáli oproti sebe a pozerali sa na seba. Po tvárach sa im rozlieval rumenec.
"Úplne vážne. Naozaj."- zdôraznila.
Obraz sa jej znovu rozplynul. Drobné slzy sa jej kotúľali po lícach. Anjel stál oproti nej a meral si ju pohľadom.
"Nemal si mi to ukazovať."- ticho vzlykla.
"Prečo?"
"Zabila som sa. Zabila som sa kvôli nemu. Keď som už raz skočila do hlbín rieky, znamenalo to, že už nechcem žiť. Ale ty mi chceš dať druhú šancu. Neviem prečo... nezaslúžim si žiť. Tak prečo mi ukazuješ okamihy môjho života? Prečo mi chceš dať možnosť pokračovať v živote?"
"Povedz mi. Alicia. Čo cítiš pri pohľade na Lukasa vo svojich spomienkach?"- podišiel bližšie k nej.
"Milujem ho."- zašepkala.
"Skočila si z mosta, pretože si videla niečo čo ťa zranilo. Ale čo ak to nebola pravda? A prečo si skočila keď ho stále miluješ?"
Alicia si otrela slzy. Pomaly sa zviezla na zem. Pod kolenami pocítila chladnú tmavú podlahu.
"Tak? Teraz ti ukážem čo sa deje vo svete práve teraz. Ukážem ti, čo sa deje v nemocnici v izbe v ktorej ležíš."- anjel luskol prstami a ona ani nestihla zaprotestovať.
Videla miestnosť akoby zhora. Nie ako ona. Nie vo svojom tele, ani v tele niekoho iného. Proste sa pozerala, z plafónu.
"Alicia..."- náhly šepot zakryli slzy.
Vedľa jej postele sedel Lukas. Zohrieval v dlani jej chladnú ruku. Pohladil ju po sinavých lícach a odhrnul jej vlasy z očí.
"Si taká krásna, Alicia."- zašepkal opäť a utrel si slzy.
Pohľad na ňu v tomto stave ho ničil. V ruke infúzia, v krku trubička a ešte kadejaké káble, ktoré monitorovali činnosť jej orgánov. Všimol si pravidelnú čiaročku na monitore. Jej srdce. Čiaročka poskakovala hore a dole. Nevedel prečo ale monitory mu dodávali akýsi pocit istoty. Vedel, že kým blikajú, pípajú a čiaročky na nich skáču, je istá šanca, že Alicia sa prebudí. Že otvorí svoje čokoládové oči a opäť sa pozrie na svet.
"Prečo, prečo? Alicia?"
Vždy povedal jej meno. V každej vete. To na ňom najviac milovala. Hovoril jej menom. Jej menom, volal ju Alicia. Na tvári sa jej mihol úsmev. Len letmý, len krátky, ale úprimný.
"Tá blondína...to nebola žiadna moja priateľka. Bolo to len nejaké zmätené dievča. S niekým si ma zmýlilo. Preto si sa chcela zabiť, kvôli mne. Kvôli mne si skočila z mosta. Alicia. Prepáč mi...prepáč mi Alicia."- Lukas si položil tvár do dlaní a začal potichu vzlykať.
"Archeo?"- zašepkala do ticha.
"Áno?"
"Je to pravda?"- spýtala sa prekvapeného anjela.
"Áno je to pravda. To dievča sa volalo Tory. Je o dva roky mladšia ako ty a je trochu pomätená. Trpí schizofréniou."
Alicia prudko pokývala hlavou.
"Som hlúpa!!! Som hlúpa!!!"- opakovala.
"Alicia, povedz mi. Miluješ ho?"
Mladé dievča len prikývlo. To bolo to posledné čo urobila. Na stretnutie z anjelom si nepamätala. Pamätala si len dôkaz o Lukasovej nevine. Ten deň kedy precitla s kómy sa stal posvätným pre lekárov. Nedávali jej takmer žiadnu šancu. Nevideli pre ňu žiadnu nádej a videli ju už iba ako darkyňu orgánov. Ešte dlho si pobudla v nemocnici. Každý deň prišiel na návštevu Lukas a jej teta. Aj dnes tomu tak bolo.
"Lukas, už to nemusíš robiť."- povedala mu keď akurát odchádzal.
"Čo, moja?"- nechápavo na ňu hľadel.
"Stále opakovať moje meno."- usmiala sa a on prikývol.
Boli spolu šťastný. Veľmi šťastný. Už nikdy sa im nestalo nič zlé. Ani jednému z nich. Anjel Archeo nad nimi držal ochrannú ruku. Obaja začali veriť zázrakom. Verili v zázraky a to im uľahčovalo život. Alicia už nikdy nedostala šancu poďakovať svojmu ochrancovi ale on vedel, že je mu vďačná za druhú šancu.
Keď Lukas a Alicia dospeli vzali sa. Mali spolu deti. Ani jedno nemalo také detstvo ako Alicia. Oni ich na rozdiel od jej rodičov milovali. Veľmi ich milovali. Začali svoj život odznova v inej dedine. Mali psy, kone a iné ďalšie zvieratá. Alicia a Lukas boli veľmi obľúbený v kolektíve a preto zabudli na svoj minulý život. No nikdy nezabudli na zázrak, ktorý im umožnil ďalej žiť spolu. Tak rozkvitla láska, ktorá prekoná aj smrť

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu