"Rosmanová?! Nechceš so mnou predsa len niekam zájsť?"- počula zúfalý krik cez celú chodbu.
"Možno! Harper! Možno!"- skríkla. "Nicolas. Nicolas Harper."- povedala si pre seba a odkráčala školou k hlavnému východu.
V ten istý týždeň sobota... RANDE.
Tento deň bol pre ňu veľmi dôležitý. Má rande s chalanom ktorého má najradšej na svete. S Nicolasom Harperom. Bože veď ani nevie ako ho má volať, má toľko mien a prezývok. Jeho najlepší kamaráti ho volajú Nike ako Mike ale s N alebo to je možno aj od športovej značky Nike. Nevedela presne z čoho to je odvodené. Známy alebo tí čo sú s ním len príležitostne ho volajú Nick alebo aj Nico. A tí ktorí ho práve spoznali ho oslovujú jednoduchým Nicolas. Ona ho vždy volala Harper tak ako on ju Rosmanová. No v poslednej dobe sa k nej správal akosi inak. Ona vedela že je nenapraviteľný sukničkár no vášeň ktorá sa rodila v jej srdci potlačovala toto tvrdenie. Sedela doma pred zrkadlom a rozprávala sa sama so sebou vo svojej mysli. Z úvah ju prerušilo dotieravé zvonenie. Pomaly prešla ku dverám a otvorila.
"Rosmanová! Páni si to ty?"- zalichotil jej hneď a neodbytne vstúpil do dverí.
Sadol si za stôl a klopkaním prstami o jeho dosku si vynútil jej pozornosť. Jej smaragdové oči blúdili po jeho tvári až sa nakoniec stretli z jeho. Zahľadela sa do hlbokej priepasti ukrytej v nich. Naraz prerušila ticho a sadla si k nemu.
"Čo keby sme si konečne potykali?"- spýtala sa ironicky a sklopila zrak na stôl.
"Iste... ja som Nicolas, Nike, Nick, Nico alebo ako ma chceš volať."- podával jej ruku.
"Ja som Josephine, Josie, Jose, Jo alebo ako ma ty chceš volať!"- zopakovala a vložila mu ruku do dlane.
"Nevedel som že máš toľko prezývok."- poukázal pobavene na všetky skratky od jej mena.
"No ty máš čo hovoriť!"- uškrnula sa.
"Nevymyslíme si k tejto príležitosti vlastné prezývky?"- pokračoval neodbytne.
"Na to sme si stále akosi vzdialení nemyslíš?"- vytrhla ho zo snívania.
V ten večer sa tak trochu dali do hromady. Vrylo sa jej to do pamäte akoby to nebolo už niekoľko rokov spätne. Keď si to teraz premieta opäť sa jej do očí tlačia slzy no potláča ich a do popredia jej mysle sa derie ďalšia spomienka.
"Vieš Jone..."- tak znela jej nová prezývka. "nikdy som nestretol niekoho takého ako si ty."- dopovedal po chvíľkovej odmlke.
"Viem... Nick..."- z jeho prezývkou to vzdali lebo už ich mal až príliš veľa.
"Viem to lebo nikdy predtým si z dievčaťom netrávil tak veľa času."- dodala.
"Chcel by som aby sme boli spolu."
"Ako myslíš spolu?"- vedela že zrejme s ňou chce chodiť no nechcela mu to uľahčiť, páčili sa jej jeho rozpaky.
"No myslel som... totiž..."- nevedel to zo seba dostať. Len nad tým mávol rukou a začal odznova.
"Jone? Nechcela by si so mnou chodiť?"
"Áno rada."
"Dobre a teraz keď to už máme oficiálne, mohol by som ťa napríklad..."- nedokončil vetu.
Pomaly sa priblížil k jej tvári a dlho ju pobozkal. Ešte nikdy sa s nikým nebozkávala s takou vášňou.
Jemne sa dotkla svojich pier akoby na nich ešte stále zostávala chuť tých jeho. Prečo? Prečo od nej odišiel? Nebola to predsa jeho vina. No aj tak mal krátky život. Ešte dlho mohli byť spolu. A mohli byť šťastní. Mohli teraz už nemôžu. Osud im vzal túto možnosť, osud, teraz už vie že osud je hlúposť.
"Veríš v osud láska?"- položila mu otázku medzi horlivými bozkami.
"Neveril som..."- odpovedal jej no potom znova spojil ich pery.
"Ako to že už veríš?"- neodbytne čakala na odpoveď.
"Jedno slovo... TY. Vniesla si do môjho života, lásku, láska."
"Ja som tvoj osud?"
"Samozrejme že ty kto iný?"- usmial sa a pokračoval jeho obľúbenou činnosťou.
Totiž čas ktorý netrávil s ňou, alebo lepšie povedané ktorý netrávil kontaktom ich telami či už pri bozkávaní alebo spoločnými dotykmi, považoval za zbytočne premárnený.
"Ďakujem Nicky."- pokračovali v bozkoch.
"Tak Nicky? Nevadí. Jone..."- nezmyselne splietal slová.
Zavrela oči. JONE, on bol jediný kto ju volal Jone. Iba on mal na to právo. Neznášala osud, za to čo jej pripravil pred niekoľkými dňami. Z jej očí sa opäť rinuli slzy. Už sa ich ani nepokúšala zotierať, jednoducho nechala svoje oči a tvár trpieť vlhkosťou.
"Ty si plakala?"- spýtal sa jej.
"Nie!"- šepla a utrela si vlhké čiastočky z očí.
"Neklam mi. Na to ťa poznám až príliš dobre a príliš dlho."
Podišiel bližšie k nej a utrel jej oči bielou vreckovkou. Zostali na nej jemné čiastočky riasenky a tužky. Ešte raz ju preložil a znovu jej jemne utrel oči a tvár. V jeho očiach sa zračila neha. Objal ju okolo pása a pritlačil ju bližšie k sebe. Položila si hlavu na jeho rameno. Hladil ju po vlasoch a chrbte. Po chvíli na ramene opäť zacítil vlhkosť. Jej telo sa otriasalo tichými vzlykmi.
"Jone? Čo sa stalo?"- vyzval ju keď jej vzlyky utíchli.
"Ale nič..."- zaprela no neodtiahla sa od neho.
"Jone... myslel som si že mi dôveruješ."- pokračoval potichu a skleslo.
"To áno ale..."
"Tak prečo mi nepovieš čo sa stalo?"- prerušil ju.
"Bolí to... on ma... už tam nechcem zostať... zober ma preč!"- rozprávala zúfalo a nezmyselne.
"ČO? Čo ťa bolí? Jone!"- skríkol keď sa zviezla k zemi.
Vysvitlo že jej otec ju v ten večer zbil. Raz ju hodil o stenu, nie príliš silno no mala narazené rebrá. Tú noc spala uňho. Nemala silu na to aby sa vrátila domov. Chcela cítiť jeho telo na svojom.
"Vtedy si my veľmi pomohol Nicky, vtedy som ťa naozaj potrebovala. Urobil si čo si musel, aby som sa necítila opustená, aby som sa cítila rovnocenná aby mi nič nechýbalo..."- šepkala si sama pre seba. Nevedela prečo jej to život urobil, prečo jej vzal lásku.
"Milujem ťa, Jone."- počula tichý vzdych medzi vášnivými bozkami.
"Milujem ťa, Nicky..."- zopakovala po ňom a už sa nedali ničím rušiť.
"Tak dlho som čakal na túto chvíľu,"- vyslovil nahlas svoje pocity a neskôr pokračoval.
"keď konečne stretnem niekoho koho budem mať naozaj rád, koho budem naozaj milovať. Konečne som ťa našiel. Si hviezda čo žiary v temnote, len ty jediná si pre mňa stvorená."
V tú noc si odhalili svoje city. Pre Nicka to bolo určite po prvýkrát, čo niekomu povedal že ho naozaj miluje. Všetko si to pamätala, nedokázala zabudnúť. Nemohla.
"Jone? Spíš?"- spýtal sa jej keď už dlhšiu dobu nič nepovedala.
"Nie, ja len rada počúvam ako rozprávaš... mám rada tvoj hlas."- potichu prerušila svoje ticho.
Sedeli v jeho izbe. On sedel v kresle a on na zemi opretá o jeho nohy. Chcela cítiť jeho telo. Rozprával jej nejaké zážitky zo školy predtým než sa spoznali hlbšie a pritom si namotával na prst prameň jej vlasov.
"Vieš že tvoje vlasy vlastne ani nie sú čierne?"- spýtal sa z pobaveným úškrnom.
"Nie a aké?"- aj ona si do ruky vzala jeden prameň.
"No keď sa na ne pozrieš v slnečnom svetle vyzerajú skôr ako tmavomodré, ako nočná obloha. Keď sa na ne pozeráš za mesačného svitu ich farba splýva s tmou až na občasné tmavohnedé odlesky. No keď ťa vidím takto pripadajú mi ako všetky tie farby dohromady, ktoré vytvárajú jemný klam čiernej."- usmieval sa.
"Ty si blázon..."- zašepkala a otočila k nemu svoju tvár.
"Som, ale do teba."- odpovedal jej a skryl úškrn vo vášnivom bozku.
Že je blázon to ona dobre vedela. On zase vedel že je blázon do nej. Takto sa pošťuchovali veľmi často. Nikdy sa však kvôli tomu nehádali, nemali na to dôvod.
"Nelež na tej zemi, prechladneš!"- snažil sa napodobniť hlas jej matky.
"Nevadí! Prestaň robiť somariny a ľahni si ku mne..."- poprosila ho.
Ľahol si k nej a začal sa lačne vpíjať do jej pier. Ani pre jedného z nich v tejto chvíli neexistovalo nič iné ako ten druhý.
Na druhý deň ráno...
"Jone? Prepáč ak som ťa zobudil ale nemohol by som prísť nachvíľu k tebe?"- hovoril jej rýchlo do telefónu.
Odpoveďou mu bolo neurčité zamumlanie ktoré si vysvetlil ako áno. Ona sa uložila naspäť do sladkého spánku a zabudla že mal niekto prísť. Zobudilo ju jemné hladenie po tvári.
"Nicky? Čo tu robíš?"- spýtala sa rozospato.
"Pozerám sa ako spíš."- odpovedal jej.
"Kedy si prišiel?"- pohľad jej spadol na hodinky, sedem ráno? Odpoveďou jej bol len sladký bozk.
Naučili sa takto sa budiť každé víkendové ráno. Raz to bola ona u neho inokedy on u nej. Jednoducho keď sa jeden zobudil a nevidel toho druhého utekal k nemu domov. Srdce ju zabolelo keď ho dnes ráno nevidela ako sa skláňa nad jej pravidelne oddychujúcim telom. A ešte viac ju zabolelo keď nemohla ísť k nemu domov aby zobudila ona jeho. Táto lúka ju začínala ešte viac rozciťovať, vstala a kráčala niekam inam.
"Sľúb mi že ma nikdy neopustíš."
"Sľubujem."- stlačil jej ruku silnejšie v dlani.
"Ďakujem... chcem byť s tebou už navždy."- zašepkala za čo si vyslúžila sladký bozk.
"Aj ja, Jone, aj ja."
"Vtedy si mi to sľúbil, Nicky, sľúbil si mi to!"- vykríkla do prázdneho sveta. Kráčala tmavými ulicami. Už nikto pre ňu nebude znamenať toľko čo on, nikto nikdy!
"Jone!!! Jone?!!"- počula krik ktorý sa vpíjal do jej okna.
"Prosím?!"- vyklonila sa z okna a zbadala ho.
Utekala von a skočila mu okolo krku. Musel na mesiac odísť z rodičmi do Nemecka a dnes sa konečne vrátil. Okamžite sa začali bozkávať.
"Tak veľmi si mi chýbal, už nikdy nesmieš takto odísť, rozumieš?"- prerušila vítanie sa.
"Rozumiem, ani ja už nechcem od teba odísť. Chcem byť s tebou, stále!"- pokračoval v bozkoch.
Chcel to. Chcel byť s ňou. Presne tak ako ona s ním. No už sa im to nikdy nesplní, už nikdy ho neuvidí. Znova jej z očí začali tiecť slzy. Sama sa čudovala že ešte má čo plakať. Veľkou bránou vošla na miesto jeho posledného odpočinku.
"Milujem ťa, Jone!"- skríkol keď kráčal po ulici.
"Ticho! Musia ťa všetci počuť?"- usmial sa na ňu.
"Áno! Chcem to vykričať do celého sveta!"
Kráčali po meste a on kričal ako veľmi ju miluje. Ľudia sa po nich zvedavo obzerali. No jeho to nezaujímalo. Zaujímala ho len osoba kráčajúca vedľa neho.
Kľakla si na zem a chytila do ruky hrudku čerstvej zeme. Pustila ju a ona ticho padla na zem. V ruke jej zostali čiastočky ílovitej pôdy.
"Láska?"- oslovil ju.
"Mhm?"
"Toto bude naše miesto, dobre?"- spýtal sa sediac na veľkej skale.
"Dobre, ale poď už dolu."
Zliezol a ona ho pobozkala. Vložila do toho všetku lásku, ktorá sa usadila v jej srdci. Vášnivo sa hrala z jeho perami.
"Musím už ísť, Jone, prepáč ale sľúbil som niečo otcovi."- zašepkal jej keď sa od neho odtrhla.
"V poriadku, ja tu ešte chvíľu zostanem, uvidíme sa zajtra."
"Fajn, ahoj."
Ešte raz ju dlho pobozkal a utekal lúkou k ceste. Ona sa vyšvihla na tú skalu. Chvíľu potichu sedela no potom počula škrípanie bŕzd. Telo jej zalial studený pot. Rýchlo zoskočila dole a utekala ku ceste. Predrala sa hlúčikom zvedavých ľudí až na začiatok. Na zemi ležalo bezvládne telo jej priateľa. Po tvári jej začali tiecť slzy. Nevnímala ľudí okolo seba len tam tak stála a pozerala sa ako jeho telo odváža sanitka.
Ako najrýchlejšie vedela pribehla do nemocnice. Recepčná ju posadila v čakárni, lebo jeho práve operovali. Ani nevedela ako zaspala a tým si skrátila čakanie. Keď sa zobudila nad jej telom sa skláňal doktor.
"Vy ste slečna Rosmanová?"- spýtal sa.
"Áno. Josephine Rosmanová."- povedala potichu s trasúcim sa hlasom.
Jemný dopad ruže na čerstvú zem, nebolo možné počuť. Pokropila zem slzami. Skláňala sa nad čerstvým hrobom, jediného muža ktorého večne milovala.
"Je mi to ľúto, slečna. Ale váš priateľ Nicolas Harper, podľahol zraneniam dopravnej nehody. Pred desiatimi minútami umrel na operačnom stole. Úprimnú sústrasť."
Doktor vstal a odišiel. Zrejme to ľuďom oznamoval už tak často že to s ním ani nepohlo. Josephine sa usedavo rozplakala.
Dnes to už bolo jedno. Je to už vyše týždňa čo navždy opustil jej svet. Pomaly sa zmierovala so skutočnosťou že už ho neuvidí. Sedela nad jeho hrobom a ticho plakala. Nedokázala zavrhnúť spomienky naňho, nie nemohla. Veď ju miloval a ona milovala jeho. Nikdy nezabudne na slová ktoré povedal len jej.
"Milujem ťa..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
emqa
3. 1.januára 2010 11:26
nádherné,a smutné
Napíš svoj komentár