Už dávno som pochopila, že nemá zmysel ľudí presviedčať o niečom, čo sami nechcú pochopiť. Ale som tvrdohlavá a tak idem hlavou proti múru a snažím sa... presvedčiť. Znovu a znovu. Nemám totiž rada, ak mi niekto neprávom krivdí. Vtedy neustúpim. Život ma totiž naučil, že ak ustúpim, hlavne ak mám pravdu, nepriamo potvrdím víťazstvo druhého. Toho, ktorý klame. Možno preto, aby zaujal, pobavil, alebo čo i len uškodil.
Aj napriek tomu sa však držím toho, že som nekonfliktný človek. Proste neútočím a nemám rada, ak je na mňa útočené. Ale brániť sa musím. Či chcem, či nechcem. No povedzme si úprimne, brániť sa verejne a tam, kde to nemá účinok by bolo rovnaké ako sa sám odovzdať tomu, proti čomu bojujeme.
Aj to, že ľudia sú rôzni už dávno viem. Ale na druhej strane nepopieram, že táto rozmanitosť je práve to zaujímavé.
Čo však nikdy nepochopím je neustála túžba ľudí byť stredobodom pozornosti, ich absolútna samoľúbosť, túžba byť za každú cenu ľutovaní, či uznávaní. Dnes už viem, že ľudia, ktorých jediným cieľom, je dosiahnuť svoje aj za cenu klamstva, krivdy a výsmechu nie sú nič pre mňa. Preto kašlem na nich. Nech sú, akí chcú, nech si píšu a hovoria čo chcú a kde chcú.
Čo naozaj ľutujem je, že mnohí si nenechajú veci vysvetliť, hneď útočia a nezaujíma ich, či je to skutočne tak, ako si myslia. Pre mňa je to smutné. Lebo predsa aj toto je podstatou inteligencie človeka. Vypočuť a byť vypočutý.
A tak tu teraz sedím s mojou naivitou....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ale pekný blok