Namierim si to rovno do chladničky, vytiahnem lyžičku a púšťam sa do stračatelového smotanového jogurtu Mňam. A veru je to aj mňamka a na ráno padne
ako skromné raňajky, ktoré mi naštartujú trávenie....
Medzitým sa kdesi z chodby vynorí ocino, objíme ma a želá mi veľa šťastia. Asi o 10 minút sa z kúpeľne vynorí mamina, už krásne, ale decentne upravená nádnerná žena, i keď je krásna aj bez všelijakých "vylepšovákov"......
Striedam ju, dám si rýchlu sprchu, umyjem si vlasy, nasadím kontaktné šošovky,
umyjem zuby, navštívim najmenšiu miestnosť bytu a pokračujem do izby. Sadnem si na stoličku, vytiahnem špirálu, pomaľujem horné aj dolné riasy oboch očiek a vyberám si vlasy z osušky. Načiahnem sa za taškou, pobalím si papiere, ktoré sa mi dnes ešte určite zídu, šalát na desiatu, gaštanový Rajec, croissant a ostatné drobnosti.....
Pokračujem tým, že sa odhodlane postavím pred skriňu a hľadím: "Hmm, čo by som si obliekla." vravím si sama pre seba, aj keď zvyčajne veci typu Čo si obliecť? neriešim. Nakoniec vyťahujem tmavomodré rifle, tričko petrolejovej farby typu elegant a na záver sa prehrabem v komode až ku silonkovým ponožkám. V chodbe otvorím krabicu s novými topánkami na opätku, takými tými aj s remienkom a prackou na priehlavku a výškou opätku asi niečo okolo 6cm.....
Autobus mi ide takmer spred paneláku o 7:20, teraz je 7:10, najvyšší čas obliecť si kožený kabátik a vyraziť na autobus, ak si nechcem pri behu naň dolámať nohy.....
Cesta autobusom je nudná, zasa tie isté tváre, tá istá trasa..... Vystúpim na Severe (mestská časť Martina) pri Betty a čakám na svoj ďalší autobus. Ako tak
pozorujem prichádzajúcich ľudí, je mi jasné, že do Banskej Bystrice si to dnes namierili viacerí.....
O 7:50 prichádza autobus - pravidelným cestujúcim známy ako Krella. Šoféruje
mladší Krella, muž približne okolo 35ky. Nastúpim, a spustím už toľkokrát opakované: "Študentský do Bystrice, prosím." a už mu podávam 1,50€. "Nech sa páči." podáva mi lístok.....
Postupujem uličkou medzi sedadlami a očami hľadám voľné miesto. Keď prejdem takmer až na koniec autobusu, uvedomím si, že predo mnou už ostalo iba jedno voľné miesto a tie vpredu sa už zaplnili. Nebudem sedieť sama.....
Pri okne sedí chlap, približne 45 - 50 ročný. Na prvý pohľad pôsobí vcelku normálnym dojmom. Podídem k sedadlu a: "Máte voľné?" Chlap len prikývne a v okamihu keď sa usadím, zisťujem, akú chybu som urobila. Chlap síce pozerá priamo a stále von oknom, ale smrdí, akoby vypil celý obchod s liehovinami a vyfajčil všetky cigarety, čo tam našiel....
Pre mňa ako človeka, ktorý nepije a ani nefajčí je to tá najhoršia vec, čo sa mi môže pri ceste busom, ktorá bude trvať asi hodinku a štvrť, stať. A myslím, že toto by nebolo príjemné asi nikomu, teda pokiaľ by sa nenachádzal v rovnakom rozpoložení. Samozrejme, existuje ešte jeden prípad "príjemného cestovania" a to, že si k
vám prisadne chlap, ktorý by vďaka svojim rozmerom zabral aj celé to dvojsedadlo, čiže nakoniec skončíte nalepení na okne ako sardinka. Aj s tým už mám skúsenosť....
Chlap stále pozerá von oknom, otočí sa jedine keď si rozopínam už spomínaný kabátik a aj to upriami pozornosť len na jednu časť hrudníka. "To snáď nemyslí vážne?" vravím si a radšej si vytiahnem papiere, že si ich ešte popozerám. Dnes mám predsa skúšku z práva, chcem ju spraviť a samozrejme s čo najlepším výsledkom.....
Chlapík pomerne dosť kašle a najhoršie na tom je, že jeho schopnosť zakryť si pritom ústa sa vytratila kdesi v x-tom poldecáku. V duchu si želám, aby vystúpil už v Tepliciach, ale mám smolu....
Počas cesty cez Šturec sa snažím hľadieť do múdrych viet pána docenta, ale zákruty a stupňujúci sa kašeľ chlapíka mi v tom akosi bránia. Ani iPod si nevytiahnem, len sa povykloním do uličky a sledujem cestu predným oknom a moje myšlienky blúdia témou: "Je to možné, že sa niekto takto ožere už o siedmej ráno?" ....
Asi po 45 minútach vidím na tabuli nápis Banská Bystrica a už sa teším na vyslobodenie. Už len 10 minút, paráda. Sledujem cestu, akoby som sa pokúšala nejak ju presvedčiť, nech trvá kratšie ako zvyčajne. Keď sa blížime ku Striebornému námestiu, zapnem si kabát, postavím sa do uličky a keď konečne zastavíme a ja vystúpim, nenapadne ma nič iné len: "Hurá, som voľná." .....
Čerstvý vánok, ktorý sa pohráva s pramienkami mojich vlasov mi azda ešte nikdy nebol taký príjemný. Zhlboka sa nadýchnem a vydám sa smerom na fakultu a dúfam, že cestou naspäť ma nepostihne žiadna podobná "katastrofa".....
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
lintu29
25. 4.apríla 2010 12:17
nepríjemné ale pekný článok
4
Teraz som šťastná, že môj ranný autobus býva z polky prázdny a mám stále rovnaké miesto.
....Dobre sa to čítalo
....Dobre sa to čítalo
6
dobre sa to čitalo zlatik ale vyskušaj si cestovať rano v BA 39 a uvidis.... tak ale ani toto nie je nič moc
Napíš svoj komentár