Budem si priat aby my z toho kofeinu nedrblo

Rano som otvorila oci z predzvestou niecoho tajomneho. Snival sa my totiz szvlastny sen. V sne som mohla mat tri priania. Ked som ich vsak isla vyslovit zobudili ma otravne slova mojej mami. Obliekla som sa a z vidinou meskania sa rozbehla doskoly. Nemeskala som vsak. Den sa niesol v duchu nudnej skolskej atmosferi okorenenej dobrou knihou, ktoru som pocas dna citala cez hodiny. Nastala posledna siedma hodina. Kamaratka my velmi skoro (pet minut pred zvonenim) oznamila, ze je pisomka. Sakra, zaklila som (aj ked trosku inak ako je tu napisane. Skor moje slova oznacovali osobu zenskeho pohlavia podobajucu sa na nasu ucitelku, ktora vtedy vstupila do triedy). Vedela som, ze je to Columbijcanka a vie iba po spanileksy pretoze sme mali Konverzaciu v spanielcine, ktoru nas ucia spanielky ale aj tak po mne tak divne kukla. Prave vtedy som si najviac priala aby nebola pisomka.
Posadila sa za katedru a svojou malou tvar pripominajucou mopslika sa natocila na triedu.
,,Hoy, tenemos la examen?´´zacala mliet svojou totalne nespanielskou columbijcinou pricom som jej nerozumela ani N. Columbijcina je trochu ina ako spanina a preto som jej nerozumela iba examen, co znamena pisomka.
Treida presla do zboroveho: ,,NOOOOOOO´´co znamena nie. Ucitelka uznala, ze nam asi o pisomke zabudla povedat a presunula ju na buduci tyzden. Prve zelanie vyslisane, pomyslela som si z usmevom a zahlbila sa do svojej knizky nevnimajuc sve naokolo, dokym neskoncial hodina. Rozbehla som sa domou v nadeji pekne preziteho dna. Priala som si aby to bolo co najlepsie, pretoze sme mali ist s kamoskou do mesta.
Mojew priania boli v tento den vyslisane, lebo ked som prikvitla ku kamoske zacal sa najelspi den mojho zivota. Nasadli sme krasne na Bus a odviezli sa k Tescu. Odtial priamo k SND a do COffe&Co a odtial s kavickou v ruke na nabrezie Dunaju, kde sme sa ako dve bezdomovkyne posadili na murik a sledovali rieku, popijali kurevsky sladku kavu a diskutovali od najdvolezitejsich veci ako lakovanie nechtov az po menej dolezite, ako na ktoru vysku pojdeme.
Zrazu si Luc uvedomila, ze by sme mali ist. My dve sme vsak nezamierili na autobus ale znovu do uz menovanej kaviarne (robim reklamu heh a kupili si dalsiu kavu. Potom sme ju vypili a dosli sme na autobus. Luc sa strachovala, ze stretne svoju matku, lebo aj ona chodi domou tymto autobusom a cely cas sa obzerala ci nuvidi blondatu hlavu. Nakoniec, ked sa trochu upokojila sme zacali znova diskutovat o tych najvedsich blbostiach na svete.
,,Ulica dvadsiateho deviateho augusta´´ozval sa hlas v trolejbuse oznamujuc ulicu
,,No ale ked som sem nastupovala bol september´´vyslo s nas s Luc unisono.
Opet raz sme sa na niecom zasmiali.
Po chvili prisiel Cintorin Ruzinov. Vystpila tam dost stara babka, prisom som si pomyslela,ze sa asi vracia domou-do hrobu. Nahlas som to vsak nepovedala, lebo Lucka bola zacitana do novyn, ktore citala babka, co pri nas sedela( Babka citala stranu a Lucka zatial z druhej strany titulku).
Vystupili sme na Luckynej ulici a isli sa este prechadzat. Postretali sme par jej kamaratov, zasmiali sa a ja ako aj ona som sa pobrala domou.
,,Kdeze si bola?´´ozvala sa moja matka kusavo.
,,Ale iba tu vonku´´ odvetial som lahostajne. Zozrala my to.
Tak som sa posadila za pociitac a tukam tento blog. Obcas pocujem kusave poznamky mojej matky typu: ,,Co tolko do tej klavesnice tlces, budes mat svalovicu´´
Nieco take vyhlasi a vzapeti sa zacne rehlit ako sproata sama na sebe. Len my nejde do hlavy, ze preco ,,ako sprosta,,.
Po mysli my chodi, ze este mam stale este jedno prianie. Hm, asi si dam dalsiu kavu a budem si priat aby my z toho kofeinu nedrblo.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu