Cervene ruze v rade stali.
pri prasnej ceste na svitani.
Prechadzala som okolo nich, kazdy den. Rastli tam uz mi ani pamet nesiaha odkedy. Vzdy rovnake. Cervene, okuzlujuce a nebezpecne. Pritahovali ma akousi neznamou silou. Dalo by sa to nazvat snad pokusenie.
Pokusenie jednu z nich zovriet v rukach. Hoci by sa branila, hoci by kricala a citila by som trne zapichnute hlboko v mojich dlaniach.
Cervne ruze, tak zvlastne hriesne,
a pritom neskutocne nezne.
Ruze, ktore odolavali casu a osudu. Zrodili sa snad z prachu betonovej cesty. Cesty, po ktorej preslo denne milion aut. A oni tam stali akoby nic. Ich prilisna kludnost ma znervoznovala.
Cervene ruze vyrovnane a kludne,
posobia tak prilis cudne!
Obratila pohlad, stretla s s tym sedym.
Stala tam, sama nevediac kolko.
Sedy pohlad zakliesneny s hnedym
A vzduch pretala facka
Cervene ruze v rade stali,
pripravene zomriet.
Cervene ruze sa im smiali,
ze boli taky hlupi.
Prechadzam tade aj teraz. Uz som sa popichala na ich trnoch, uz viem ake su.
Nikdy nespravim tu istu chybu. Uz sa nedam zviest cudnym pohladom sedookeho Princa.
Cervene ruze v rade stali
a cakali na dalsieho nevinneho
Iba cakali...
koho zvedu pohladom!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár