v hĺbke noci
po líci sa klzá.
Kvapla mi do ucha,
prebudila ticho,
jej hlas sa mi tisíckrát rozozvučal,
jej melódia mi ostala v pamäti.
Štipľavý potok po tvári ma bozkáva,
po krku.
Bez možnosti nádychu ostávam ležať.
Dusí ma a tak nevedome.
Strach ma obklopil,
bolesť ožila,
myšlienky sa zrodili,
pichajú do srdca, do žíl.
Mesačný spln odkrýva moje tajomstvá,
vyzlieka ma donaha,
ja sa nemôžem brániť.
Vzlyk prebúdza sa smelo,
trasie mi telom.
Zahaľuje ma len pocit.
Chladný, vlhký, premočený citmi.
Objíma ma a ja sa ho neviem pustiť,
nechcem zaspávať sama,
a tak ma jemne uspí.
Nechce mi ublížiť,
chce sa len priblížiť,
chce sa ma dotýkať,
chcel by ukázať svoju tvár,
ktorá sa vynára v noci.
Tiež chladnej, vlhkej, premočenej citmi,
priveľmi krásnej, aby sa dalo odolať.
Počujem ľahké tóny klavíra,
jednoduché a krásne,
pri nich za každú slzu môžu zmysly.
Intenzita hasne,
hudba tíchne,
ja zaspávam zničená, nevinne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
rimanka
20. 2.febuára 2010 18:52
dôverne známe ...
Napíš svoj komentár