Áno, aj zajtra

Vieš, čo som mal na tebe najviac rád, " povedal bez otáznika a bez záujmu o to, či chce ona práve toto počuť.
Vydesila ju samozrejmosť, s akou použil minulý čas vo vedľajšej vete.
A budeš ma milovať aj zajtra?
Napadlo ju, či práve dnešok je dňom Dé pre zápornú odpoveď.

"To, ako si bola nedostupná."
Takže nedostupná.
"Teraz ťa môžem mať kedy chcem."
Kedy chceš...
"Tak asi preto už pre mňa nie si tak... príťažlivá."
Príťažlivá...
"Každý chce najviac to, čo nemôže mať, " dodal ospravedlňujúco, ako by sa chcel ospravedlniť.
Chcel?
A budeš ma milovať aj zajtra?

Otvorila mu dvere. "Tešilo ma."

Čo sa ti na mne páčilo, keď sme boli spolu? Mám nejakú krízu identity...

"Ale tak som to zase nemyslel..." bránil sa.
"Tak aspoň jeden z nás."
Jej hlava prežívala zatmenie. Čo sa to s nami stalo?
"Ale no tak, " priplížil sa a skúsil ju objať.
Ustúpila o krok dozadu.
"Dotkneš sa ma a urazím ti ruky. Hlavu. Nebo čokoľvek bude treba."
Pousmial sa. "Takto sa mi páčiš."
"Vypadni a už mi nelez na oči."

Veď ty máš na sebe toľko krásnych vecí... Ty nemôžeš mať krízu identity!

"Zavolám ti."
"Neobťažuj sa."
"Budem, " uistil ju, ale stále sa nemal k odchodu.
"Fajn, " zakrútila na okamžik perami do napol ironického a napol núteného úsmevu. Schmatla mobil, otvorila okno a svojej staručkej nokii tak dala jedinečnú možnosť zažiť voľný pád z tretieho poschodia. Potom už len naoko nešťastne pokrčila čelo a zašepkala: "Zavolaj kedykoľvek, zlato."
"Tybrďo, niekoho zabiješ..."

Však ty máš na sebe toľko krásnych vecí...

"A budeš to ty, " povedala unavene, "ak do piatich sekúnd nevypadneš z môjho bytu."
Naposledy si ju skúmavo prezrel. Prestrelil?

Čo sa to s nami stalo?

"Beží ti čas, " upozornila ho.
Počúvol. Prekročil prah.
Toľko krásnych vecí...
A potom sa usmial. Tak presne takúto ju mal rád.
A potom sa usmiala. Má ho znovu v hrsti. Odpoveď už poznala.
Áno. Aj zajtra.
Lenže čo ona?

Každý chce najviac to, čo nemôže mať...

 Vymyslený príbeh

34 0 0 0 0

Komentuj

22 komentov k blogu