Nedávno mi na zastávke MHD padol do oka (au) reklamný letáčik, ktorý sa pýtal ľudí, na čo by sa oni spýtali Boha. Zaujalo ma to a začala som premýšľať. Bola som tým taká zaujatá, že som skoro zabudla vystúpiť tam, kde som vystúpiť chcela. Vystúpila som správne (aspoň myslím) a nakoniec aj našla odpoveď na otázku, ako by znela moja otázka. Boha by som sa spýtala, či sa nebojí toho, že na neho ľudia začnú podávať hromadné žaloby… A rovnako by som sa spýtala i Alaha, Budhu, Rámu a tvorcov zábavných televíznych programov. Ja teda v Boha verím (ale možno, že v neho neveria niektorí iní, keď dávajú hromozvody na kostoly, mešity, synagógy ... ).

Keď už píšem z cesty, tak prečo sa nezmieniť aj o tom, čo naše cesty spríjemňuje. Rozdeľujem cestujúcich na tri kategórie – na čitateľov (tým spríjemňuje cestu čítanie), na poslucháčov (tým zvuky) a na čumilov (tým všetko okolo). Pritom na poslucháčov by som sa zamerala. Niekedy si totiž ani neuvedomujeme, ako nám walkmany ( a ostatné hlušiče) zmenili svet. Čo by sme si bez nich počali? A pamätáte si napríklad na svoju prvú cestu s walkmanom? Tá moja bola po Vianociach v roku 1998 a počúvala som vtedy Blur. Okrem počúvania (poslúchania? ) majú walkmany aj jednu estetickú vlastnosť, ktorá nie je ihneď patrná. Pokiaľ totiž chodíte s walkmanom, vyrábate si pitom svoje vlastné klipy. A to je fajn.

Ďalšia cestovateľská scestnosť sa týka vlakov. Tak mi napadlo, že pokiaľ by niekto dokázal rozviazať všetky železničné uzly, mohli by potom vlaky chodiť bez meškania. A alebo možno tiež nie. Ale i tak môže byť cestovanie, aj keď oneskorené, zábavné. Kde inde by na vás revali, aby ste k odchodu a príchodu používali podchod? Len mi teraz trochu vadí, že sa na staniciach rozšírili dvere na fotobunku. Mám s nimi totiž problémy. Niekedy ma privrú, niekedy mi neotvoria. A trápia ma i inde. Napr. wécka splachujú už pri príchode k nim, napriek najrôznejším mávaniam netečie voda z kohútikov (a tečie niekedy aj zo sliepočiek? ), ignorujú ma sušiaky na ruky (hovorí s tomu tak? ). No, asi nemám správne bunky na fotobunky. Ale pozor, fotobunky majú aj skrytý filozofický zmysel. Oznamujú nám totiž, že samotná naša prítomnosť môže niečo zmeniť. Život má proste zmysel… Aký? No, to neviem. To by sme toho od fotobuniek asi chceli moc…

 Pseudoblog
Komentuj

4 komenty k blogu

1 
fotka
shelia  15. 10. 2009 18:19
to sa stava aj mne, ze mi voda netecie na fotobunku a ja neznasam tie susice na ruky, radsej mam papierove utierky...
2 
fotka
kemuro  16. 10. 2009 10:14
A



rozviažme



okrem toho sa nemôžeš na toaletách ani ukrývať. pretože sa okamžite spustí splachovanie
3 
fotka
ronny  17. 10. 2009 21:14
tie vlastne klipy maju nieco do seba. pacivy blog.
4 
fotka
elwinko  24. 10. 2009 21:13
taká príjemná prechádzka
Napíš svoj komentár