Bude to fajn. Jasné? Zajtra to proste bude fajn. Počkáš na mňa na stanici a hneď ako si ma všimneš, nahodíš ten svoj úsmev, taký ten akovždyúsmev. Ten potešený, veď vieš. ("Si s ňou šťastný?" "Niekedy hej...") Potom začneš rozhovor nejakou ľahko stupídnou otázkou typu ako som sa vyspala alebo aká bola cesta. A ja sa zasmejem tomu, ako ťa mám prečítaného. Cestou mi budeš rozprávať... no, asi o včerajšej skúške. A od nej prejdeš pravdepodobne k nejakej dávnejšej historke, z toho tvojho uhnutého obdoba neposlušného chlapčeka a ja budem len znudene prikyvovať, ironicky dvíhať obočie a prevracať oči. Keď si konečne všimneš, teda pokiaľ si všimneš, ako sa na to tvárim, prehodíš nenápadne výhybku. A naraz budeme stáť pred tvojim domom.

"Tak tu bývam," povieš a vylovíš z vrecka kľúče. Ak pôjdeme výťahom, najskôr neunikneš nadšenému opisu mojej výťahovej úchylky. Ak pôjdeme po schodoch, najskôr neunikneš sklamanému brblaniu, že tu nemáte výťah. Odomkneš, hodíme si boty dnu a ja sa budem tváriť, akože vôbec nevidím jej papuče ani tú tmavo fialovú tašku z Bagra a ani žiadne ostatné veci. ("Tá moja sa práve vrátila..." "A ako sa mala?" "Neviem, nehovorí so mnou...") Dovedieš ma do svojho kráľovstva a dáš mi vybrať z obrovskej hromady diskov, aj keď tak či tak vieš, na čo sa budem chcieť dívať. Spýtaš sa, ktorú sériu si teda pustíme, ja ti poviem, že ktorúkoľvek okrem šiestej a siedmej, pretože tie poznám naspamäť. Ty sa usmeješ, hodíš to tam a ja si medzitým spravím pohodlie... asi na zemi, keď teda máte tú vyhrievanú podlahu.

No, vlastne som úplne zabudla na psa, nebude na mňa vrčať, že nie? Skôr by sa odo mňa mohol nechať škrabkať za ušami a šťastne funieť s polovyplazeným jazykom a privretými očami. Asi sa spýtam, ako sa volá, pretože si to nemôžem za svet zapamätať. Aj tak mu budem hovoriť havo a až sa uvidíme nabudúce, spýtam sa ťa na jeho meno s najväčšou pravdepodobnosťou znovu. Tak teda ďalej...

Usadíš sa odo mňa v bezpečnej vzdialenosti minimálne jedného metra a behom prvého, možno dokonca prvých dvoch dielov v tejto vzdialenosti vydržíme, ale potom si aj tak nejako akože mimochodom presadneme, preľahneme, znovu preľahneme a bezpečný meter bude zrazu fuč. Oprieš sa o mňa alebo ja o teba a budú sa nám dotýkať ruky. Pri vtipných scénach sa budeme zabúdať smiať, myšlienkami budeme blúdiť niekde úplne inde. ("Ty si vážne úžasný chlapec, ale ja nemôžem... Prepáč.") Vlastne neviem, ako to bude pokračovať. Ani ako to skončí. Ale na tom už nezáleží. Dôležité je, že sa dostaneme do tejto chvíle.

A ja ju hodlám prežiť, pretože kľudne môže byť posledná... Prežijeme ju spolu, dobre? Bude to fajn. Zajtra to proste bude fajn. Jasné?

 Blog
Komentuj
 fotka
johnysheek  2. 6. 2010 19:24
daná chvíľa

nikdy nezačína, aby nikdy neskončila´



( @insomnya to sa i hodí.. svet sa točí pre nejaký (z)mysel)
 fotka
insomnya  2. 6. 2010 19:37
Vždy je dnes. Kedy bude zajtra?
 fotka
shelia  2. 6. 2010 19:50
skvele!
 fotka
burn  2. 6. 2010 21:23
ach!

nechce sa mi veriť, že toto som nepísala ja.

alebo len píšeš, ako myslím.

asi náhoda

(smiešnosť, veľmi zlaté, páči sa mi)
 fotka
aiwan  3. 6. 2010 12:08
úžasné, srdca-dotýkajúce sa. Niečo mi to pripomína
 fotka
dog_food  3. 6. 2010 22:52
vždy keď mi chýba také to teplo, viem na ktorú webku kliknúť .... ďakujem
 fotka
ardonaiel  4. 6. 2010 07:45
=o)
Napíš svoj komentár