Občas sa ctím ako piate koleso trojkolky. Napríklad včera. Zistila som totiž, že z vajíčka kúpeného v obchode sa mi nikdy nevykľuje pštros. A ani pštrosica. Tiež som si uvedomila, že žirafy sa z vajec neliahnu. Zvláštne. Asi ma zmiatol ten dlhý krk. Ale aj tak by bolo fajn, mať svojho vlastného pštrosa. Jazdila by som na ňom do školy, strkali by sme spolu hlavu do piesku, učila by som ho stepovať a stále by som sa napchávala vajíčkami… z ktorých by sa raz vykľula žirafa…

Hoci predsa len sa mi v hlave niečo vyliahlo. Konečne chápem jedno múdro, ktoré som si niekde prečítala. Buď v nejakej múdrej knižke, alebo na obale nejakej mo(ú)drej čokolády. Stálo tam – Otvor oči hovoríme ľuďom, ktorým chceme zavrieť ústa… Tak teda pozerám…

Včera som pozerala Superstar. Teda pozerala. Videla som asi na päť sekúnd Hejmu a hneď som dostala chuť na niečo optimistickejšieho. Preto som prepla na Spektrum, kde dávali dokument o nejakej leteckej bitke z druhej svetovej vojny. Aj tak sa mi zo superstar a spevákov (úvodzovky si keď tak dosaďte) niečo vykľulo. Ale bol to boj. Všimli ste si niekedy, ako to majú mikrofóny ťažké? Veď sa chudáci vôbec nevyspia. Keď spia, tak len mikrospánkom a inak na nich stále niekto len jačí.

Aby ste nejačali na mňa, tak po dlhšej dobe opäť dôjde na námet na poviedku. Jedná sa o existenciálnu drámu voľne inšpirovanú Kafkovou Premenou, ktorú by som nepísala pre menu, ale z radosti. Hlavný hrdina Karl sa od mladosti točí okolo zločinu (jeho rodičia vlastnia kolotoč vedľa väznice). Prvým jeho zločinom je krádež lekvárovej šišky (vlastne ukradne len jej náplň – má ju najradšej), potom už to s ním ide z kopca. Pracuje totiž ako vlekár. Do niečoho sa zavlečie (nemôžem prísť na to do čoho) a skončí vo väzení, kde si bude odpykávať trest na 199 rokov. Po skončení trestu by rád pracoval v školstve. Vo väzení sa tiež stane profesionálnou krysou – začne jesť syr a okusovať káble…

Na kábli v poslednej dobe stojí niekto mne ( poprosím dotyčného, aby sa láskavo vzdialil ). Uniká mi zmysel niektorých udalostí, zato nezmysly sa ku mne len tak hrnú. Zdá sa mi, že už ma toľko nebavia hovory s mojím horším ja. Vždy som vkladala nádej do toho, čo sa z neho vykľuje, ale teraz skôr len ľpiem na deji. Pri čítaní mojich starších (ne)zmyselností ani neverím, že tie vety písal tvorca týchto viet nových. Akoby veselý nadhľad vystriedal nepomenovateľný podhľad. A asi to nie je len môj pohľad. No, to som sa zase pekne vykľula …

P.s.
Čo keby som to vajíčko nekúpila ale ukradla?

 Pseudoblog
Komentuj
 fotka
17shano  28. 9. 2009 15:41
Som rád, že nie som mikrofón



/ Pri slove "ľpiem" som dosiahol čitateľský orgazmus /
 fotka
pettulqa  28. 9. 2009 16:16
excellent
 fotka
biancadetolle  28. 9. 2009 18:30
Nemám ti požičať vreckový nožík, pomocou ktorého to vajíčko ľahšie ukradneš?
 fotka
shelia  28. 9. 2009 18:55
a ked ho ukradnes, vykluje sa z neho pstros?
 fotka
seagull1  28. 9. 2009 20:25
Ty máš nenormálny talent na minipoviedky Normálne som rád, že to zverejňuješ Ten kolotoč ma zabil
 fotka
mensrea  28. 9. 2009 21:11
pokial z toho nie je novinarska kacka...
 fotka
joelina  28. 9. 2009 22:26
no fakt. fakt by som nechcela byť mikrofón.

a spolustrkanie hlavy do piesku je super
Napíš svoj komentár