Naposledy potiahla z cigarety (riadne zhlboka) a potom ju rozklepanými rukami típla, hoci bola len kúsoček za polkou. Zavŕzgala balkónovými dverami, tentoraz schválne nahlas.
"Miláčik?"
"Hm..." zažmurkal roztomilo rozospato.
"O koľkej teraz ide bus?"
Zavrčal len neviem a zaboril hlavu späť do vankúša. Keď sa za chvíľku otočil, bola už oblečená. Pozrel na hodiny. "Ide to o pol."
Naklonila sa k nemu a pobozkala ho na líce.
"Ešte nechoď..."
"Ahoj," rozlúčila sa a zabuchla za sebou dvere.
Vyliezol z postele, v kúpeľni si opláchol tvár, potom siahol po krabičke pohodenej na stole a zamieril na balkón. Dvere zostali otvorené. Vonku bolo chladno. Zapálil si, oprel sa o zábradlie... a vôbec si to neužíval. A keď dole uvidel Ju, ako sa pomalým krokom blíži k zastávke, na ktorej sedel On, bolo mu všetko jasné. Naposledy potiahol z cigarety (riadne zhlboka) a potom ju naštvane típol, hoci bol len kúsoček za polkou.
Už z diaľky sa na neho usmievala a on sa usmieval tiež.
"Čaau!"
Zložil si slúchadlá z uší a premeral si ju svojim temno hnedým pohľadom. "Nazdar bývalka..."
"Môžem prisednúť?"
"Ty môžeš úplne všetko."
Posadila sa vedľa neho a nemohla z neho spustiť oči. Mal dlhšie vlasy a novú mikinu, ale inak sa ani trochu nezmenil.
"Ukáž čo počúvaš," natiahla sa po slúchadlách.
Usmiala sa... Neprekvapilo ju to. "Ešte stále..."
"Stále," prikývol. "Niektoré veci... sa nemenia."
"To máš teda pravdu." Už sa neusmievala.
Nastúpili do autobusu. Mlčky.
"Nemáš chuť na kafe?"
"Mám," povedala (a skutočne mala).
"Zbytočná otázka." (Už sa zase usmievali.) "A máš chuť na kafe zo snehuliakového hrnčeka?"
"Ďalšia zbytočná otázka."
Vystúpili z autobusu. Mlčky.
Cestou sa trochu rozkecali. Reč sa stočila na Ich kaktus.
"Ty ho ešte máš?!"
"Jojo. Nebudeš veriť vlastným očiam, až uvidíš, ako vyrástol."
Mal pravdu. Neverila.
"Je to tu stále rovnaké," divila sa, keď vošli do bytu. "A furt rovnaký bordel."
"Ak chceš hoď tam nejaké cédéčko... Vieš kde sú."
(Vedela.) Otvorila šuplík, chvíľku sa v ňom prehrabovala, dokiaľ nenarazila presne na to, na čo naraziť chcela. Trošičku sa jej triasli ruky, keď ho vkladala do prehrávača. Volume riadne doprava a potom si sadla do kresla a čakala na jeho reakciu.
Vošiel do izby s dvoma snehuliakovými hrnčekmi v rukách a nohou za sebou zakopol dvere.
"To bolo nečakané," zhodnotil jej cédéčkovú voľbu s ironickým úsmevom na perách a postavil pred ňu na stôl jej hrnček.
"Niektoré veci sa nemenia," povedali tentoraz obaja naraz.
A potom len pili kafe, počúvali... Len existovali a bolo im skvele.
"Stále si s Janou?" spýtala sa len tak mimochodom.
Nečakane prikývol. "Hej."
Rozhodne sa nedá povedať, že by ju to nešokovalo. Hej?!
Stále si s Janou? Hej! Hej?! Skoro sa jej nechcelo tomu veriť. Nepočítala s tým. Spýtala sa skutočne len tak mimochodom, na kladnú odpoveď pripravená nebola. Stále si s Janou? Hej! Stále?! Hej. Hej!!!
"To už je... celkom dlho."
"Skoro pol roka."
"Páni."
"A čo ty?"
"Ja... iba mesiac."
"Poznám ho?"
"Trochu."
"Je to ten... kto si myslím že to je?"
"Hej. Ten."
"A? Dobré?"
"Hej."
"Som rád, že si stále tak ukecaná."
"Pretože toto je divné."
"Toto?"
"Uhm. Pretože toto som si celý čas priala. Zase sedieť v tomto šibnutom kresle a piť kafe z hrnčeka so snehuliakmi. Počúvať toto," ukázala hlavou na prehrávač. "A byť tu s tebou. Hoci naposledy..."
"A ešte niečo si si priala?"
"Hej."
"Nebudem sa pýtať čo."
"Nepýtaj sa," súhlasila.
Zdvihol sa, odniesol prázdne hrnčeky do kuchyne a keď sa vrátil, posadil sa vedľa nej na operadlo.
"Priala si si toto?" Pohladil ju po vlasoch.
"Hej," šepla.
"A toto?" A pobozkal ju. Na pery. Ľahučko. Krátko.
"Hej."
"A ešte niečo?"
"Hej..."
A potom už sa pýtať nemusel. Bola by to len ďalšia zbytočná otázka... A tých už dneska padlo dosť.
Chvíle, kdy světa tíhu nevnímáš... Soukromý svátky a žádná řeč o vinách.
"To bolo krásne naposledy," povedal.
"Bolo to moc krásne naposledy. Hej... Tak... Snáď aby som šla."
Nesnažil sa ju zadržať.
Obliekla sa a podala mu telefón. "Neprijatý hovor."
"Hm... Asi by som jej mal zavolať."
Vždyť víš, je to zlý, vždycky víš, co si zač... nic víc, nic míň, než před čím utíkáš.
"Asi. Tak ahoj."
"Čau."
Domov to vzala pešky. Klepala sa zimou a po zmrznutej tvári sa jej kotúľali horúce slané slzy. Nemala zlé svedomie a neľutovala nič. A možno o to horšie sa cítila. Ten tvůj tajnej tichej pláč jenom říká to, co sama neříkáš...
Ležali spolu na gauči. Ako každý večer. Len dnes si ju k sebe pritískal o trošku viac.
"Janka?"
"Hm?"
"Chcela by si ešte niekedy... niečo... niečo, čo už je dávno minulosť, ale čo ti chýba... zažiť znovu? Hoci keby to malo byť úplne naposledy... Vieš ako to myslím?"
"Viem... A chcela."
Odmlčala sa. "Ale... keď už by sa to stalo, raz... Asi by som to chcela znova. A znova. Asi by mi to nestačilo naposledy... To máš ako s malými deťmi. Keď im dovolíš ísť naposledy na šmykľavku. Aj tak chcú ešte. A argumentujú, že teraz už to bude fakt naposledy. A znova. Ale teraz už to bude fáákt naposledy. A znova."
"Ale my už predsa nie sme malé deti," zašepkal. Znelo to až zúfalo... Nevedela, čo si o tom má myslieť a nechcela to vedieť.
"Keď ide o naposledy, tak sme."
"To ale nebolo práve to, čo som chcel počuť."
"Tak prepáč," usmiala sa. Usmial sa tiež a pobozkal ju na čelo a potom si nahlas vzdychol.
Oprela si o neho hlavu a zavrela oči. "Ale toto nie je naposledy... však že nie."
"Jasne že nie," povedal. Ale istý už si nebol vôbec ničím.
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
2
trocha som sa v tom videla, dobre napisane a paci sa mi, ze je to s otvorenym koncom
5
tak naposledny den si hovorim kazde rano a aj tak ostanem. Ak raz spravis naposledy, vie sa to pekne zdrzat.....
9
nemám rada bývalé. mám na ne alergiu. aj keď sú to super a milé osôbky dakedy.
ale bolo to príjemné čítanie na dobré ráno.
ale bolo to príjemné čítanie na dobré ráno.
Napíš svoj komentár
úsmev len na oko lilu, prinútilo ma to rýpať sa v tom čo bolo zahojené (auč). "Niektoré veci... sa nemenia."
Ale inak ... dobre napísané, vôbec som sa nenudil ani som sa v texte nestratil, malo to atmošku, dej, no všeho všudy *****