"Mňa to nezaujíma.Nevybavovala som ti tú brigádu len tak pre nič za nič.Sama si predsa povedala že si chceš zarobiť.Tak teraz sa pekne obleč,naraňajkuj sa a pome do práce",zasmiala sa mama a aj ked som sa tvárila najkyslejšie ako som vedela nedokázala som ju obmäkčiť a chtiac,nechtiac som musela vstať.Hodila som na seba prvé čo mi prišlo pod ruku:bledomodré nohavice a sivé tričko na ramienka a pomaly som zbehla dolu do kuchyne.
"Pripravila som ti raňajky",oznámila mi mama a ja so sa do nich s chuťou pustila.Obula som sa z hlboka sa nadýchla a pobrala sa do práce.Ak sa to teda prácou dá nazvať.Mala som roznášať letáky.
"Ach to som ale dopadla.Nič lepšie mi tá mama asi nevedela nájsť",zašomrala som a pomaly si z batohu na chrbte vyberala prvé letáky.Prechádzala som znudene od jedného domu k dalšiemu.Bola som už dosť unavená ale na šťastie ma už čakala iba posledná ulica.Ked som hádzala letáky do schránky posledného domu vyšla od tiaľ stará pani podopierajúca sa paličkou.
"Ahoj Vanesa",pozdravila ma.
"Odkiaľ poznáte moje meno?",opítala som sa prekvapene.
"Je to malé mesto.Viem o každom všetko",usmiala sa starenka.úsmev jej opätovala a pomaly som sa chcela pohnúť domov no ona ma zastavila.
"A čo ten dom?Im letáky neodnesieš?",povedala tak trochu škodoradostne.
Otočila som sa smerom kam ukázala stará pani a ostala som poriadne zaskočená.Ukázala totiž na obrovský starý dom,krorý tam stál už minimálne päť storočí.Stál na opustenom kopci nedaleko dediny.
"Ja som si myslela,že tam už dávno nikto nebýva",povadala som dúfakúc,že somnou bude predsa súhlasiť,pretože sa mi do toho domu vôbec nechcelo.
"Myslela,myslela ale nikdy si sa naozaj nepresvedčila",povedala tentoraz tak odporne že som nemala chuť jej protirečiť a tak som len zašomrala.
"Dobre,dobre tak ja sa tam teda idem pozrieť aj ked si vôbec nemyslím,že to má nejaký význam.Kto by už len býval v takom starom schátranom dome".Starena neodpovedala iba sa pobrala dnu do svojho domčeka no ešte stihla zakričať.
"Nesklam ma dievča.Je to dôležitejšie ako si myslíš" a už je nebolo.Vôbec som nechápala prečo je to pre ňu také dôležité,ale ani som sa to nesnažila pochopiť.Radšej som sa pobrala tím smerom ,aby som to mala čím skôr za sebou.Stála som pred bránou toho domu ktorý sa mi zdal z blýzska ešte väčší.Dotkla som sa brány,ako by som hľadala kľučku,ktorá tam mimochodom nebola no brána v tej chvíli povolila.Zaklopala som na dvere.Vedela som,že to asi nebude správne ale moja zvedavosť bola silnejšia.Musela som zistiť kto tam býva a či tam vlastne niekto vôbec býva.Na moje klopanie sa nik neozýval a tak som skúsila otvoriť dvere,kroré boli na moje prekvapenie otvorené.Vošla som dnu a zakričala.
"Halooo je tu niekto?",no znovu sa nikto neozýval.Prechádzala som sa po dome a prezerala si starý zaprašený nábytok,ked sa odniekiaľ ozval akýsi hlas.
"Kto si?",bol to chlapčenský hlas a závoreň aj ten najkrajší hlas aký som kedy počula.No nikde som nikoho nevidela.A to som strasne chcela.
"Ja....ja som Vanesa bývam nedaleko.Priniesla som iba letáky.Ehm neukážeš sa mi?",povedala som zahanbene a hlas sa zrazu zmenil na úplne hrubší ako pred tím a len poznamenal.
"Dakujem za letáky maj sa".Bola som trochu sklamana ale nechcela som to nijak riešiť a tak som sa pobrala domov.Ked som prechádzala okolo stareninho domu a všimla som si,že stála pri okne a usmievala sa namňa.No potom rýchlo zmyzla.
"Zvlášne", zašepkala som a už som sa tešila na mamin obed.Zmáhala sa ma únava a tak som chcela byť čím skôr doma...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zeriavka
14. 11.novembra 2010 14:50
páči sa mi nápad pokračuj
2
No skúsila som tam niečo načarbať ak sa to bude páčoť tak budem pokračovať a bude to dlhšie sľlubujem
3
som sa radšej zafanúšikovala aby som nezmeškala ďalší diel páčia sa mi takéto príbehy
Napíš svoj komentár