A kdesi v diaľke stojí skupina ľudí, ktorí sa nepodriadili, respektíve ušli šialenstvu zúriacich kráľov tejto džungle kráčajúcich ruka v ruke na čele davov ženúcich sa v kmytavom rytme staccata za vidinou svoich svastík, krížov, vlajok, ktoré im sľubujú lepšiu budúcnosť a lásku nebeskú. Je v tom nespútaná sila, akú niekedy dával Beethoven do svojich symfónií a zároveň strach, aký ide z obrazov majstra hrôzy Hieronyma Boscha. V posledných útrobách ich duše však drieme len zúfalstvo a beznádej, na ktorú zabúdajú pri neustálej schopnosti silných manipulovať myseľ a oplachovať ju až do stavu úplnej hladkosti mozgu bez akýchkoľvek závitov a šedej kôry, niečo podobné, ako je mozog novorodenca.
A skupinka zanietencov len z diaľky krúti hlavami pri pohľade na toto bezbožné a biezcieľne šialenstvo. Hoci ich počet je mizivý, no aj málo ľudí stačí na urobenie veľkých vecí. Vedia, že ich hodnota nie je o nič väčšia ani menšia ako tých nešťastníkov v diaľke. Preto veria, že raz ich čas príde a naberú odvahu vzoprieť sa. Bude to stáť veľa úsilia, no vedia, že ten čas raz príde a podarí sa položiť tento gigantický monolit uprostred rajskej záhrady položiť na kolená a dobro nakoniec zvíťazí, no treba niečo pre to urobiť. Zatiaľ však treba čakať...kto čaká, dočká sa...
P.S.:Ľudia,týmto chcem povedať,aj keby to takto dopadlo a blížil sa atómový nálet, vezmite tých, ktorí sú pre vás dôležití a choďte spolu do pivničky na vínko a smejte sa...len tak to má cenu
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár