možno sa bojíme, že sa sklameme.
Obava v to, čo po tomto živote bude,
alebo obava zo smrti, ktorá príde.
Smrť ako čierna pani, neľútostná,
žena smútku, škodoradostná.
Životy iných bez opýtania berie,
prosby či príplatky nezoberie.
Objaví sa tam, kde ju netreba,
tma, smútok a jej potreba.
Nerobí nič iné, iba životy kradne
a potom, že ten svet tak chradne.
Svojou kosou, dušu vytiahne z mocnosti tela,
tá myseľ na drobné kúsočky sa rozletela.
Ona sa raduje, ďalšiu obeť našla,
opäť nový spôsob smrti vynašla.
Takto chodí rad za radom,
napĺňa údolie bezcitným chladom.
So sestrou chudobou trápi ľudí,
tichými ulicami nocou blúdi.
Tá melódia ako začiatok ukrutného mučenia,
a v zápätí nastáva chvíľa bolestného lúčenia.
dokonáva a opúšťa telo ba aj rodinu,
už bude iba spomínať na túto hodinu.
Vôl či nevôľ odchádza s ňou,
zabila ho tou najhoršou zbraňou.
Vzoprel sa no ďalej kráča tmavou stráňou,
netuší čo ho čaká no musí kráčať za ňou.
Čaká na spravodlivý súd,
no po chvíľke už tuší, že to bol ďalší blud.
Čo bude teraz ?
Pýtal sa, sám seba neraz.
Bude za svoje hriechy spravodlivo trest niesť,
bol to trest, hrozný až sa nedal zniesť.
Musí chodiť po svete sám,
zlé ba až najhoršie veci robiť nám.
Kvôli strachu z jej príchodu,
sa nedožil sladkého odchodu.
Bojoval, až sám na to doplatil,
veľkou daňou za to zaplatil.
Pre niektorých je smrť aj ako liek na rany,
no zabúdajú na tých, ktorých to poraní.
Vidia ju ako radosť, čo kráča oproti nim,
nasledujú temnotu a život zabijú lúčením.
No nie je škoda takým ľuďom život dávať ?
Mali by sme takým vôbec na rozlúčku mávať ?
Jeden by si ešte rád požil,
no iný by už radšej nežil.
A tak smrť blúdi po svete,
čaká iba na to kým ju pozvete.
Je slasť a či trpká odplata ?
Jednému ublíži no inému rany popláta ...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár