Nie som z tých, ktorí majú stále čo robiť, lietajú kade-tade a majú milión priateľov v rôznych oblastiach (škola, bývalá škola, práca, etc.) Ale mám takých ľudí okolo seba (našťastie či nanešťastie? ) v poslednom čase dosť. Som strašne rada, keď ma zakomponujú do svojho programu, cítim sa dôležitejšia, spoznám kopec nových ľudí a mám potom tri dni skvelú náladu. No potom príde ten "nejaký zlom", o ktorom som písala na začiatku. Tí ľudia, keďže sú takí na roztrhanie, majú s niekým program každý deň a tá chvíľa, z ktorej som ja mala radosť tri dni, je pre nich len ďalšou "do počtu".
Vtedy príde taký pocit ako mám momentálne v tejto chvíli. Cítim sa neskutočne sama, a aj keď to nechcem (lebo mám pocit, že je to tak trochu z ľútosti), len čakám kedy mi jeden z tých ľudí opäť povie, že sa ide tam a tam a že keď mám chuť, môžem ísť. Alebo že chce ísť tam a nemá s kým. Teraz keď tak nad tým rozmýšľam, niekedy sa mi zdá, že v tej chvíli, keď ma zakomponujú do toho svojho nabitého programu, je to len preto, aby ten čas vyplnili, lebo nemajú s kým iným. Aj keď je mi jasné, že im asi nie som ľahostajná. Len mi je tak ... divne. Asi sa nedokážem úplne vžiť do ich kože, pretože ja mám ozaj len pár priateľov, s ktorými si občas zájdem na pivo, kávu, jedinú ozajstnú kamošku, ktorej sa vykecám v priemere raz za dva týždne ...
Je pravda, že som ešte vlastne mladučká (ako mi mama stále hovorí Že ma to najlepšie v živote ešte len čaká. To je asi ten zásadný rozdiel medzi mnou a už spomínanými ľuďmi. Oni totiž pracujú, za tie roky školy, práce a zvyšného času si dokázali svoj život usporiadať tak, že ho vlastne usporiadaný poriadne nemajú. Proste sa nenudia, len stále niekam idú. Či už je to tá práca, škola, kamoši, obed, voľný čas vo forme športu, nákupov, niekto im zavolá a už sú preč. Asi preto im tak trošku závidím a nemám pocit, že najlepšie roky môjho života prídu. Keď vidím ich, chcem aby tie roky boli teraz a bojím sa, aby som ich nepremrhala.
O čom je vlastne celý tento blog? No, asi o tom, že aj ja chcem takýto "usporiadaný chaos". Nechcem sa už nudiť, ani trošičku. A preto sa snažím vyplniť čas ako sa len dá. Škola mi ho veľa nezaberie, ako tak pozerám na ten rozvrh. Začala som s aerobikom, ďakujem svojej sestre, ktorá je tu, keď ju potrebujem a vie mi tiež vyplniť čas vtedy, keď treba, aj keď netreba A samozrejme brigáda ... dúfam, že sa mi podarí nájsť nejakú, ktorá mi zaberie väčšinu voľného času
Týmto všetkým som len chcela povedať, čo som si dnes opäť už po stýkrát uvedomila. Som mladá, mám veľa energie tak ju nechcem premrhať sedením na zadku! Chcem nabrať nový dych a lietať ...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
gusto
17. 9.sept. 2009 18:49
Nechci lietat. lebo moze sa ti stat, ze rychlo spadnes. Nechci zit rostrusena a v chaose, lebo potom si uvedomis, ze nemas ani cas zastavit sa. tes sa z kazdej volnej chvile co mas pre seba, lebo potom to uz tak nebude.
2
gusto, teraz to tak nevnimam vies ... lebo tych volnych chvil je az prilis vela, a ked vidim tych ludi okolo, chcem byt ako oni ... pretoze teraz moje dni vyplna len sedenie pri PC, a sem-tam pokec s kamosmi pri pive
Napíš svoj komentár