Dlho som si nepoplakala, tak poďme na to. Nie som smutná, ale človeku tie slzy občas fakt urobia dobre. Aj keď som sa v poslednom čase snažila myslieť pozitívne (nielen keď sa mi niečo stalo, alebo keď som to potrebovala, proste stále), uplynulé dni boli pre mňa strašne čudné. Kam vlastne kráčam?
Vzťahy s chlapmi mi veľmi nejdu, ide o to, že ja fakt musím byť zaľúbená, keď už mám do niečoho vhupnúť. Nestalo sa mi to v živote často, a poriadne sklamanie mi dopomohlo k ešte väčšej opatrnosti. Ale rada by som stretla konečne niekoho, kto zmení moje dni na slnečné (aj keď si to slnko na oblohe robí svoju prácu).
Škola celkom fajn, veď už nie dlho a budú prázdniny, a fakt ma to teraz konečne začína baviť. On the other hand ... so stúpajúcou pracovitosťou mi ubúda zmysel pre zábavu – takú, ktorá by mala byť súčasťou vysokoškoláka. Po mesiaci idem na diskotéku a nechce sa mi tancovať? Už dva deci vína so mnou zatočia? Radšej si v kľude sadnem na kávu a riešim otázky typu “politická situácia v Iraku”? Volá sa to... dospelosť? A v neposlednom rade, materinské cítenie ako nikdy predtým. Je to preto, že venujem veeeľmi veľa svojho času mojej malej neteri Nelly. Neviem si predstaviť mať teraz dieťa, ale cítim väčšiu zodpovednosť celkovo. A to je spojené aj s tými chlapmi ... Fakt začínam byť už “veľká slečna”?
Zmena. Deje sa vo mne, či chcem alebo nie. Niekedy je to fajn, inokedy ťažšie, ale som tu a idem jej teda pomôcť, aby našla tú správnu cestu pre mňa. Držte palce
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ardonaiel
21. 4.apríla 2011 08:24
Neboj, neskôr sa budeš často chcieť cítiť ako dieťa. Každé obdobie má svoje čaro, +sy a -sy
Napíš svoj komentár