Nič moc ... ako to už u mňa býva zvykom ...

Nie som šťastná. Absolútne. Možno tak chvíľu, keď pozerám telku alebo idem do školy, kde sú celkom fajn ľudia ... ale inak mi nič nevykúzli úsmev na tvári.

Ja viem, že sa zase opakujem, ale musím to zo seba dostať von. Škola je svinsky ťažká. Chodiť von ma nebaví, akurát tak raz za dva-tri týždne s naj kamoškou, ktorá mi fakt chýba, keď nie som doma. Miestami si predstavujem, ako som mohla byť niekde inde, zmeniť prostredie aspoň na pár mesiacov. Vybrali ma totiž minulý rok do programu Erazmus, vďaka ktorému som mala absolvovať študijný pobyt v Severnom Írsku. Okrem iného som práve kvôli škole nešla, asi by som to nestíhala dobehnúť po návrate na Slovensko. No momentálne mi je to akosi jedno, hlavne že by som vypadla odtiaľto preč. Ale čo už teraz ...

Na lásku nemám čas, ani chuť. Po neviemkoľkých sklamaniach ma to absolútne neláka, a aj keby, nikto taký, kto by ma očaril, tu nie je.

Aj preto mi je asi najlepšie, keď som doma, sústredím sa na školu a na to, čo chcem v budúcnosti dosiahnuť. Aj keď momentálne mám v tom zmätok ...

Tak sa už dlhšie zamýšľam nad tým, čo za život to vlastne žijem. Dni utekajú a ja len celý týždeň čakám, kým príde piatok a celá natešená idem domov. Ale víkend zbehne ako voda, a opäť sú tu len prázdne dni s úsmevom zo zdvorilosti.

Ešte viac to znásobuje to skvelé počasie. Raz zima, raz teplo, sneh, dážď. Tak ako občas vyjde slnko, tak sa aj na mojej tvári občas objaví úprimný úsmev a sem tam nejaké známky dobrej nálady.

Jediné, na čo mám teraz chuť je práca, proste makať a makať aby som mala pocit, že ten čas som strávila užitočne a aspoň som sa snažila. Aj napriek tomu, že to neprináša bohvieaké ovocie.

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu