Rodina = najlepší priatelia

V poslednom období to nejak tak v mojom živote vyzerá, že rozmýšľam, premýšľam, hútam, bádam a potom zistím, že je vždy niečo na hovno a poplačem si. Ale akonáhle sa táto moja činnosť skončí, uľaví sa mi na duši a cítim sa o niečo pohodlnejšie.

Nikdy som sa nad niektorými vecami nezamýšľala až tak, ako sa nad nimi zamýšľam teraz. Kde sa len pozriem, vidím bandu ľudí, skvelí kamoši, partia, či nejaké podobné názvy nesú takéto zoskupenstvá. Počúvam spolužiakov ako boli tam či onam s celou skupinkou na chate, vidím fotky na internete, akí sú kamaráti na život a na smrť a nedajú jeden na druhého dopustiť. Presne v takých chvíľach sa mi chce plakať a občas to aj vyjde (keď nie som niekde na verejnosti, samozrejme). Prečo? Z mojich úst nič také ako naša partia počuť nebudete, lebo akosi nič také neexistuje. Nejde tu len o to. Ale vlastne nejak tak mi to vychádza, že ja ani poriadnych priateľov nemám. Sú takí asi dvaja (keď nepočítam vlastných súrodencov), s ktorými si zájdem na pivo alebo kávu raz za čas. Ale ani títo priatelia pre mňa nie sú takými, akých by som v skutočnosti chcela. Je mi s nimi fajn, ale som radšej voči nim vyzbrojená po nie veľmi príjemných skúsenostiach, ktoré ma po ich boku stretli.
Z každej strany počúvam, aké je priateľstvo dôležité a aké je podstatné mať niekoho, komu sa môžeme vyplakať na ramene. Pre mňa to nie je nikto iný, ako moji súrodenci. Najskôr brat, ktorý má síce len 16 rokov, ale bez neho by som asi nemohla existovať. Síce sa bijeme a hádame teda dosť, ako sa na správnych súrodencov patrí, ale toľkú radosť ako on do môjho života nevniesol ešte nik. Keď si predstavím, že by možno ani nebol v mojom živote (lebo bol tak trošku neplánovaný ... ), tak bohvie kde by som teraz trčala.
A potom je to sestra, staršia, skúsenejšia, poradí (nielen) čo sa ženských vecí týka.

Takže vlastne čo chcem týmto blogom povedať? Že nesúhlasím s tým, že bez priateľov (keď nepočítame rodinu) to nejde. Pretože mojimi skutočnými priateľmi sú členovia mojej rodiny, ktorých podľa mňa ľudia za priateľov nepovažujú, lebo rodina je pre nich samozrejmosť a ozajstní priatelia, to je niečo, čo sa rodiny netýka.

Milujem ich. Nadovšetko (aj keď sa to s nimi niekedy nedá vydržať ).

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu