Prešlo veľa nepochopiteľných momentov odvtedy, čo som to naposledy zažila. Ani v tom najreálnejšom sne som si nepredstavovala, že to príde opäť. Včera sa to však stalo...Žiarivé lúče ozvláštnili môj svet, ktorý už tak dlho, stratený, bezmocný a sám, tápal v tých najtmavších hlbinách. Neviem, či to bolo tým, aký bol deň, ale zrazu sa všetko obrátilo naopak. Pre niekoho tie najnenápadnejšie okamihy zohrali pre mňa tú najpodstatnejšiu úlohu. A ja za to vďačím úžasnému človeku.

On možno ani netuší, čo všetko pre mňa znamená. Bez neho by som nikdy nepoznala slová, o ktorých nikto iný ani len netuší, aké vie vysloviť len on, veci, aké sa len ťažko dajú predstaviť. Ďakujem Ti, Slniečko
...
Nie, nie je to láska môjho života. Teda, aspoň nie tá, na akú myslíte. Je to môj pokrvný príbuzný (pre mňa asi ten najpokrvnejší ), je to človek, ktorý mi každý deň ukáže, čo je naozaj dôležité - vyčariť úsmev na tvári, stvárať bláznovstvá, tešiť sa, plakať len v prípade, že ma niečo rozosmeje..., a naháňať holuby cez celé košické námestie (ale to sme si radšej nechali až na inokedy a ŽIŤ...presne tak, ako sa mi to páči

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
rami12  9. 3. 2007 12:49
veľmi optimisticke, a to sa mi paci
Napíš svoj komentár