Je až neuveriteľné, ako začnete nad celým tým kolobehom života premýšľať, až keď vám odíde niekto blízky. Načo nám je všetok ten majetok, peniaze, moc? Keď jedného dňa to už aj tak vôbec nebudeme potrebovať... Naším najväčším pokladom (viem, že teraz to znie ako klišé) je preto zdravie a samozrejme láska, bez ktorej by to tu bolo pusté a až príliš obyčajné a nezaujímavé.
Často myslím na to, čo sa stalo a prečo si ju Boh povolal k sebe tak skoro. Mohla tu s nami bývať ešte minimálne desať rokov...A stále premýšľam nad tým, prečo sa to stalo tak, ako sa to stalo...či som ju mala na tej zemi nájsť práve ja a ešte vtedy, keď práve nikto iný nebol doma. Asi to bol osud...
Totiž, keď som bola malá, vždy všetci hovorili, že som ako ona, že sa na ňu vo veľa veciach veľmi podobám, že má ku mne najbližšie, aj keď mám ešte dvoch súrodencov. Keďže nikdy nemala vlastné deti, odprevádzala nás stále do škôlky. A keď som do škôlky nešla, naučila ma veľa vecí...hrať karty a pexeso ( moje obľúbené ) a vyskúšala som si pletenie, vyšívanie, háčkovanie (to bola jej vášeň). Nikdy nezabudnem, ako ma sem-tam zobrala k sebe do práce a ja som bola celá bez seba. Sedieť v kancelárii a vybavovať "dôležité" faktúry - to teda bolo niečo
A už tu zrazu nie je...ešte stále tomu nemôžem uveriť, akoby zo mňa kúsok ubudlo.
Tak preto si myslím, že to bolo tam niekde hore zapísané, že všetko má svoj dôvod...a preto som sa s ňou ako prvá rozlúčila práve ja.
Tieto Vianoce budú zvláštne. Bude nás o jedného menej, a ja musím sedieť nad knihami kvôli skúškam, ktoré sa nezadržateľne blížia...ale čo akosi nechápem - napriek tomu všetkému mám pocit spokojnosti. Síce mi je veľmi smutno, a na skúšky toho bohvieako veľa neviem, a do Vianoc ma ešte čaká päť zápočtov (jeežiš), tak sa cítim akosi vyrovnane.
Môže to byť tým, že mám pocit, že robím naozaj všetko, čo je v mojich silách? Stačí, keď sa človek snaží? Nemusí sa mu všetko vydariť...Aj keď si myslím, že lenivosť je moja dosť výrazná vlastnosť, cítim sa spokojne
Možno okolnosti fakt majú niečo do seba...vysoká škola, nové prostredie, noví ľudia, väčšia zodpovednosť...a strata niekoho, kto mi bol tak blízky...to všetko na mňa ešte stále pôsobí a núti ma zamýšľať sa nad vlastným životom a nad tým, čo je v ňom naozaj dôležité.
Oukej, radšej končím, lebo sa zase rozplačem...len toľko som chcela...že aj snaha je asi dosť dobrá vec
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár