Už len hračka z Kinder Surprise?

Celý týždeň v Košiciach ubehne ako voda. Práca, škola. Po najťažšom dni v týždni aspoň malé posedenie. Nasledujúci deň počas cesty autobusom som celá bez seba, čo dobré mi mamka zase navarila.

Všetko je oukej. Som doma, teším sa ako malé decko, že mám opäť normálnu domácu teplú stravu. Pozerám telku, rozprávam sa s našimi, smiech, radosť. No o pár hodín je už všetko inak.

Všetko je akosi...po starom? Mama je nervózna, lebo otec ju zase rozčúlil. Brat je nervózny, lebo naňho mama kričí, lebo je nervózna a ja mám pocit, že chcem byť radšej opäť v Košiciach. A tak si neskoro večer, unavená, zase sama len so svojimi bludnými myšlienkami a slaďákmi od Backstreet Boys, ľahám spať.

Povedala som si, že sa trochu zmením. Teda, že zmením spôsob svojho života. Pozitívom sa stalo to, že som prestala fajčiť, začala som pracovať a tak mám na konci dňa aspoň nepatrný pocit, že tá neskutočná únava je výsledkom celodennej práce. Avšak čím ďalej tým menej vládzem znášať to, čo sa deje v mojom vnútri. A začínam mať opäť chuť na cigaretu.

Počúvam Desmod a rozmýšľam, prečo som vlastne taká smutná. Možno to tá hudba ešte znásobuje, ale aj tak sa to všetko zmiešalo dokopy a vzišiel z toho tento divný pocit. Doma je to dobré tak dve hodiny, potom je všetko po starom. V škole je to dobré tak na chvíľu, keď ešte rozumiem, o čom sa točí a pokiaľ je pre mňa zaujímavá téma diskusie, potom je všetko po starom. Aspoň s prácou som plne spokojná, možno práve preto, že tu nemá čo po starom byť.

Moja najlepšia kamarátka je už pol roka v Anglicku. O týždeň má prísť domov a ani neviete ako sa teším. Konečne sa ukážeme v našom bare, kde sme stále chodievali, budeme čumieť na Maťa a smiať sa z „Pištu“. Ach, ako mi to len chýba. Konečne sa pôjdem poriadne vyskákať na disko, konečne jej porozprávam všetko, čo sa udialo v mojom živote za ten polrok – aj keď, ani sama neviem, či väčšina z tých vecí niečo zmenila. A konečne sa dúfam opijem a aspoň na chvíľu na všetko zabudnem.

Divní ľudia?...alebo skôr asi táto divná doba? Myslíte si, že sú všetci takí úprimní, že vás má každý rád, ste a zostanete dobrými priateľmi. Ale stačí lúsknuť prstom, alebo lepšie povedané, vytriezvieť, a každý sa správa ako kráľ sveta.

A tak mám v poslednom čase asi ozajstnú radosť len z hračky z Kinder Surprise.
A tu môžem nadviazať na ďalšiu vec. Veľká noc. Bola nejaká vôbec tento rok? No, pocítila som to naozaj len v týchto Kinder vajíčkach, keďže ich mama nakúpila viac než dosť.
Poviem to takto, keby mama nevystavila po dome všelijaké ozdoby, kuriatka, sliepočky a kohútikov, asi ani neviem o tom, že je Veľká noc. Všetky tie tradície sa tak neskutočne vytratili, že ja už ani netuším, kde to vlastne žijeme.
Veľkonočná nedeľa? Hmm...Ráno, keď sme išli svätiť pasku, boli okolo už len buď samé babky, alebo malé deti s rodičmi. Ja a sestra sme tam boli jediné našej vekovej kategórie a to nás na našej ulici býva toľko!
Potom som sa už ani nečudovala, že už aj hypermarkety majú otvorené.

Veľkonočný pondelok? Hmm...Áno, v jednom áno...Ujo si ráno neodpustil a zobudil ma už o siedmej, aby ma mohol obliať decom vody. A čo ďalej? Balenie, príprava, ešte pár kvapiek a „Christos Voskrese“ od oca a brata a ...majte sa, odchádzam na intrák, lebo ráno opäť pracujem. Možno sa budem usmievať.

Je mi smutno, a zároveň zle. Zo všetkého, zo všetkých, ale aj zo seba. Neustále musím premýšľať a špekulovať a stále mi z toho akosi vyjde niečo divne zvláštne.

Ešteže to Kinder Surprise existuje...

 Je to možné?

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu