Na sviatky som prišla domov dvadsiateho druhého decembra, aby som si ich s rodinou čo najdlhšie užila a pomohla s prípravami, ktoré boli každý rok síce vyčerpávajúce, ale príjemné a hlavne sme pri nich pociťovali, že sme konečne všetci spolu, keď už počas roka to nie je veľmi možné. Tohto roku bohužiaľ ani jedno z týchto slov nebolo uskutočnené.
Prípravy začali vo štvrtok ráno, perníky, zákusky, zdobenie stromčeka a všetko čo k tomu patrí. Celý deň v kuchyni priniesol večer svoje ovocie takisto ako celý Štedrý deň vyváraním a dopekaním. Čo je však toto materiálne? Nemôžem povedať, že nič, veď si Vianoce bez tých všetkých typických jedál ani nevieme predstaviť. Ale stále je to len niečo hmatateľné, čím potešíme naše žalúdky. Ale čo naše duše?
Nervozita mojej mamy pri vykonávaní všetkých tých činností v už spomínanej miestnosti v našom dome nemala konca kraja. Toto nestíhame, toto nemáme, popritom nás z toho bolí hlava a preto nedokážeme počúvať hudbu či pozerať telku, aby sme si to spríjemnili. Atmosféra žiadna. Nehovoriac o tom, že všetko, čo robím ja, robím zle, lebo ona má v tom už svoj systém a tým mojím to nebude vyzerať tak ako má. Toť prvý problém celého tohto kolobehu sviatkovania.
Myslela som si, že Štedrý večer to napraví, preto som sa naň tak tešila. Všetci krásne vyvoňaní sme si sadli ku krásne pripravenému stolu, pomodlili sa a s medovými krížikmi na čele od mamky sme začali večerať. Bolo to milé, pretože v auguste k nám pribudol ďalší člen našej rodiny, ktorého nenormálne ľúbime. A ďakujem Bohu, že nám dal tento krásny dar, lebo malá Nelly je asi jediné, čo ma posledné dni teší.
No, aby som to dokončila ... ani Štedrý večer nebol taký akoby mal. Večera rýchla, rovnako ako rozbaľovanie darčekov a po večeri si každý ide svojou cestou - mama upratať celú kuchyňu, brat celý večer zavretý v izbe (s novým počítačom to inak ani nejde), sestra s malou a otec so švagrom v obývačke pri telke. Ideálny večer.
Dnes ráno, v prvý sviatok vianočný, sa patrí ísť do kostola. Ďalšia vec, ktorá ma opäť trošku sklamala. Nebudem tu rozpisovať veci, ktoré sa u nás dejú, lebo je to nadlho, podstatné je to, že ani služba v kostole nespravila s mojou dušou to, čo mala.
Je prvý sviatok vianočný a ja sedím sama v izbe pri zapnutej telke a notebooku. Mama s ocom si už pomaly ľahajú spať, a môj takmer osemnásťročný brat je na diskotéke. Áno, stále hovoríme o 25. decembri. Ba čo viac, práve mi volala najlepšia kamarátka z bratovho mobilu, že prečo som doma a ani sa neozvem, či niekam nepôjdeme. Ona vraj zajtra nemôže, lebo v pondelok ide do práce. Výborne. A prečo sa neozvala ona, keď to bolo vždy tak že sme chodili von na Štefana?
Čo je toto všetko? Je dôležité všetko mať, aby ľudia videli, že máme. Všetko ukazovať, chodiť do kostola len aby sa videlo, že chodíme. Dbať hlavne o dostatok všetkého na stole, ale nie v srdci. Chodiť von a tráviť viac času s kamošmi, než s vlastnou rodinou aj keď sú najkrajšie sviatky v roku.
Tak nech sa mi nikto nečuduje, že chcem ísť čím skôr naspäť do Košíc, kde sa viac cítim vo svojej koži, keď chodím do školy, pracujem a netrávim čas s nervóznymi ľuďmi.
Slzy mi stekajú po tvári.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
gusto
30. 12.decembra 2010 20:49
uplne s tebou suhlasim. posledne vianoce su aj u nas velmi hekticke, a ani pri stedrovecernom stole nemam pocit ze su vianoce. proste klasicky obed na veceru. a co ma dostalo bolo, ze brat po dojedeni nechal vsetko na stole a rychlo do izby, lebo kamarati na fejsbuku nepockaju. HE?!?! no a potom rychlo do izby rozbali co sme si kupili a sadnut pred televizor. Marviac ma ale prekvapila Hnojka alebo co to bolo, ked som videl ten skvely prigram ze co pojde 20:15. Martina z Turca. no UZAS! vianoce uz proste niesu co byvali. Ale hlavne ze mame Dedeho a Bukkake vianoce.
Napíš svoj komentár