Viem, že nemám najhorší život. Mám rodinu, priateľov, som relatívne zdravá, chodím do školy (študujem, to, čo som vždy chcela študovať), mám v pohode prácu, mačku, ktorú zbožňujem. Možno mám to, pre čo by boli iní ľudia schopní zabíjať.
Avšak predsa mi niečo chýba - SEBALÁSKA
Úprimne povedané, naozaj sa nemám rada, mám to tak odmalička, neviem, čím je to spôsobené - skôr ma ľudia chvália ako by ma ponižovali. Vstávam a pocitom, že fuj, som odporná a nechutná. Avšak nehovorím len o fyzickej stránke, ale aj tej mentálnej/povahovej. Vraví sa, že s bolesťou sa dá žiť, ale ja taká silná nie som. A naozaj obdivujem ľudí, ktorí sú šťastní. A tešia sa s maličkostí a aj ja to tak občas mám. A preto stále žijem a dýcham, pre ten pocit šťastia, dobrodružstva alebo adrenalínu (lebo vo vnútri som dobrodruh), ktorý raz za čas zažijem.
A čo mi pomáha? Písanie. Pochopiť, že v tom nie som sama, že rozprávať o psychike už chvalabohu nie je tabu. Aj keď sa tu na Birdzi už objavil názor, že kto o tom hovorí, chce byť zaujímavý. Ver mi, že nechcem. A ver mi, že prekonávam samú seba - keď pridám fotku, keď idem von nenamaľovaná, keď tancujem pred kamošmi (aj keď viem, že nemám dobré telo).
Na Birdzi sú ľudia, ktorých trápi to isté. Na celom svete sú. A som rada, že som sa depresiou naučila pracovať. V minulosti by som zas robila unáhlené rozhodnutia, dnes však viem, že dokážem prekonať vlastnú myseľ a riešim to s chladnou hlavou - vypíšem sa a.. zožerem čokoládu. Ako aj teraz.
Bude dobre.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
3
Nie sme nič z toho čo si o sebe myslíme,my sme ten čo to pozoruje
4
Bude dobre. Len čo keď viac času si hovorím, že bude dobre, ako toho dobrého v skutočnosti je.
Napíš svoj komentár
Hlavne to nerieš nejakými látkami, nech neskončíš takto: ceskatelevize.cz/ivysilani/11554959936-lucka-zivot-a-jak-ho-zit/21756226631/titulky?kvalita=ad