Áno, píšem ti list, lebo... neviem prečo. Prišlo to a ja sa tomu nebránim. Možno verím, že keď budem písať, na nič nezabudnem a Ty to možno pochopíš.
A neviem, kde mám začať.
Možno pre to, že som nikdy ani nevedela, kde Ťa mám alebo kde si, alebo pre čo si tu, a už vôbec - ABSOLÚTNE - nie, čo s Tebou bude. Vieš, možno práve pre to, že to bolo od začiatkov celé také na hlavu a popletené, a ani tu, ani tam, možno práve pre to ma to tak... -neviem- bavilo? Vždy som sa bavila na divných veciach a náš vzťah bol divný vždy až-až. Neviem, či nájdeš niekoho, kto si to nemyslí. A tá neistota bola na tom zábavná, aj to skrývanie sa, a aj to nepriznanie si, a celé to spoznávanie, objavovanie, ... kým som sa do Teba nezaľubila. No. Nemám na to slušné slovo, tak prepáč. Na piču. Trápila som sa, aj keď mi neveríš! Lebo som najžiarlivejší človek, akého poznáš, a ani o tom nevieš. Cítila som sa horšie ako posledný zbitý pes, a to mám väčšinu ľudí na háku. NIKDY nepovedz, že tomu neveríš, lebo s nikým by som sa toľko "nevozila", ako s Tebou, keď mi bolo každý raz potom zo seba zle. Tak zúfalo som sa chcela cítiť ľúbená. Dúfam, že vieš, o čom hovorím. A obetovala som Ti kurva viac, ako si dokážeš predstaviť, a aj som to oľutovala. Prepáč za ten ďalší vulgarizmus.
Pre to cítim krivdu, keď mi vyčítaš, že som sa na Teba vysrala! Ty sám vieš, ako to bolo, aj keď máš úžasnú schopnosť presvedčiť samého seba o svojej pravde. O tom, že si sa nevysral najskôr Ty na mňa, sa nenechám presvedčiť nikdy v živote. Prepáč. Buď prosím objektívny a uznaj - spamätal si sa po tom, čo som tu zrazu nebola. Ani som o tom nevedela, naďalej som si myslela, že máš na saláme. Dobre tak...
Dovtedy, kým si mi nepovedal, ako to skutočne je. Cítila som sa zlomená, ľutovala som Ťa. Lebo ja nepálim mosty, ako to dokážeš Ty. Stále som Ťa mala rada. Bolo to strašné pre mňa. Asi mi nikdy neodpustíš, že som už chcela byť s ním, však? Ale čo som mala robiť? Prepáč. Asi som ti nevedela uveriť, že by si ma mohol mať úprimne rád, a nechcieť len... sa ísť previezť so mnou a porozprávať sa. Kým som Ťa nepočula plakať... Lenže sklamaná ženská je strašná. A ja som niekedy ženská až až. A ak Ti nemám klamať, (čo by som veľmi nerada ( zase mi neveríš, však?) ), tak vidina jeho bozkov a dotykov bola pre mňa asi najlákavejšia zo všetkých ostatných v tej chvíli. Na istý čas. A ja mám kopu hormónov... A chcela som ísť ďalej, vykročiť, posunúť sa... Prepáč, naozaj prepáč. Keby som Ti dokázala veriť, možno by to bolo celé úplne ináč.
Potom to už bolo o inom a ja viem, že som Ti veľmi ublížila - vlastnou hlúposťou. Môžem Ťa len poprosiť o odpustenie. Bolo mi len zle... Ty a aj tá záležitosť s ním ma položili a ja som nevedela, čo so sebou. Bolo to strašné a ja nemám slov, snáď len jedno - odpusť. Myslím to skutočne úprimne, prosím, odpusť.
Dnes mi dávaš zbohom, a ja som snáď rada. Podľa toho, ako Ťa poznám, spáliš za mnou most a dostaneš sa sám do strašne zvláštneho vzťahu ku mne (myslím ešte zvláštnejšieho, ako "mám strašnú chuť sa ťa dotknúť... a aj ťa udrieť"), kde nebudem pre Teba znamenať už nič - alebo sa aspoň o to pokúsiš. A ja Ti to nebudem vyčítať, lebo viem, že to tak bude lepšie (veď som Ti vždy hovorila, že sa máš na mňa vykašľať). Dnes mi nezáleží na sebe a to je strašne zvláštne. Dnes som rada, že sa snáď oslobodíš sám v sebe a vieš čo? - čo bude ďalej so mnou mi je jedno. Veď Ty to vieš. Neviem, či mi môže byť viac... otupene, ako mi už je. Takže tak.
Chcela som Ti vlastne len napísať list a v ňom, aby si nebol smutný a sklamaný, a aby si sa netrápil a nehneval. Neviem nájsť dostačujúce slová, aby som povedala, ako mi to je ľúto. A viem, že aj tak mi neveríš, a vlastne sa Ti ani nečudujem. Dúfam, že už nečakáš odo mňa nič - veď vidíš, aká som úbohá. Nemám nikomu nič čo ponúknuť.
Dúfam, že sa ešte zjavíš so svojimi obľúbenými otázkami, či som šťastná, ako s ním, a ako sa má.
...chcem už len, aby som ti konečne odpovedala niečo iné, ako posledný polrok.
V tejto chvíli sa mi "nepochopiteľne" tlačia do očí slzy. Takto to so mnou končí vždy. Na kokot. Ktovie, či to niekedy skončí. Prosím, len už buď šťastný. Ja to možno skúsim tiež, nejako... A možno s ním - veľmi po tom túžim. Veď možno ho ľúbim, alebo budem... Nesmej sa mi potom veľmi, keď si rozbijem papuľu na kašu. Verím, že vtedy Ty už budeš odo mňa úplne slobodný.
S láskou, ja.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------
Celé je to fiktívne a vymyslené. Takéto táraniny nemôžu byť reálne. Veď by to bolo strašné. Prosím, nehľadajte estetickú hodnotu. Neexistuje. A nehnevajte sa za tie nadávky (ani Ty sa nehnevaj). Tak to proste je.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár