Ale aby som sa vrátil k myšiam, k tým chlpatým hlodavcom(toto je dôležitá poznámka pre čitateľov z najnovšej generácie) . Moja hlava bola rozkmitaná a a vedel som, že jediný spôsob ako sa zachrániť je začať sa prestať chápať ako človek. Nechcel som byť bytosťou tak nedokonalou, že musí klamať aby si udržala aspoň aký taký status sama pred sebou. Tváriac sa že chodí po mesiaci, alebo predstierajúc, že vie účinne očkovať proti chrípke sa stala paródiou sama na seba. Dokonca má tú drzosť sústavne sa presviedčať o majoritnom podiely na klimatických zmenách v atmosfére Zeme. Ľudia majú však ešte jednu veľkú chybu, a síce, povedané laicky vágne a a ani zďaleka nie dosť intelektuálne, hľadajú boha. Tieto tvory jednoducho nevedia žiť sami so sebou a túžia po kamarátovi, ktorý im bude stále všetko vysvetľovať, pokarhá ich keď budú zlí a ak budú dobrí dostanú takú odmenu, že si ju snáď ani nezaslúžia. Ja som tohto „týpka“ tiež hľadal, no márne. Dokonca keď som ho nenašiel vymyslel som si imaginárneho a každú noc som sa s nim rozprával, dúfajúc že mi na všetko odpovie. No on stále mlčal. A toto bol môj život. Kobercové nálety informácii so všetkých strán, uhlov, hodín, stupňov, zhora, zdola, no ako je asi každému jasné, odvšadiaľ. A kamarát, ktorý mi s tým mal pomôcť mlčal a mlčal, ani slovka neutrúsil. V tomto momente nabrali udalosti nemilosrdný spád. Strčil som si do uší cigaretové filtre, aby som nepočul, vybral som si šošovky, nechal som doma okuliare so sklami s vysokou zápornou dioptriou, aby som toho veľa nevidel a s jasnou víziou budúcnosti, pustil som sa do môjho plánu. Na začiatok postačí tucet myší. Moje malé myšky dostali všetko, mená, životný priestor, potravu, domčeky, hračky. Bol to môj svet. Myši boli mojimi ovečkami a ja som bol ich pánom. Naplnený slastným, opojným vedomím, že som vyjebal s celým svetom, venoval som sa naplno svojmu stádu.
Neprešlo však mnoho dní a moje myši umreli. Môj, pre mňa jediný, kozmos zanikol. Aký mala teda význam moja ďalšia existencia? Žiaden. Rozhodol som sa ju teda ukončiť. Nie som veľmi rád, keď ma niečo bolí, tak že zapijem lieky alkoholom, ale tie prekliate bezpečnostné uzávery a zamknutý bar ma vyhnali do ulíc, kúpiť si lano, či povraz. Tak som si vybral z uší filtre, nasadil okuliare a vybehol von. Svet bol však iný. S nie moc, ale aj tak otvorenými ústami som užasnuto kľučkoval medzi ľuďmi s rúškami na tvári. Každý sa pred každým uhýbal a nik sa na nikoho ani len nezadíval. Vošiel som do obchodu s lanami, šnúrkami, špagátmi či nitkami a predavač ma jasnými gestami okamžite poslal kaďe ľahšie, pričom na mňa so slotovsky nenávistným pohľadom mrmlavo z pod rúška kričal: „ Bez rúšky mi sem ani nelez, zasran krpatý.“ Bežal som domov. Zapol som telku, pripojil sa na internet a všetko zrazu dávalo zmysel. Vypukla myšacia chrípka.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár