Noc bola ešte násťročná, tak som sa zašiel pozrieť na námestie, ktoré už bolo vianočne vyzdobené. Alkoholom povznesený nad všetko, s cigaretou v papuli kráčal som a rozmýšľal o živote. Nefilozofoval, ale reálne rozmýšľal o bežných veciach, aj keď tá hviezdna obloha, ktorá vzbudzuje od nepamäti v ľuďoch úžas, a žiarivo, tisícmi malých žiaroviek vysvietené námestie, nemenej pôsobivé sa ma snažili zlanáriť k ďalšiemu nezmyselnému premýšlaniu o zmysle existencie a neviem čoho ešte. Zrazu som uvidel postavu, asi ženskú, ako chodí cik-cak po chodníku, sem tam sa pridŕža plota a gravitácia ju neúprosne ťahá k zemi. Priblížil som sa k nej, už bolo totiž jasné že je to ona, a spýtal som sa, či nepotrebuje pomoc. Mladá slečna len zakrútila hlavou a niečo zamrmlala.
Kúsok od nás bola lavička, tak som jej povedal, nech si na chvíľu sadne. Tento krát mi pritakala a sadla si. Postával som pri nej. V hlave som sa pohrával s rôznymi myšlienkami, pretože napriek všetkým okolnostiam bola celkom príťažlivá. „Bude ti vadiť ak si na chvíľu prisadnem? “, spýtal som sa. Tej bolo samozrejme všetko jedno. Opäť len pokrútila hlavou. Tak sme tam sedeli, ona s hlavou medzi kolenami a ja pri nej, no vážne romantika ako zo sentimentálnej poviedky. Prešlo zopár sekúnd a moju novú kamarátku začalo napínať a netrvalo dlho a prvá dávka, pochádzajúca z útrob jej krehkého tela, bola na zemi. Neskúmal som to, ale ten kúsok ananásu pri jej teniske sa nedal prehliadnuť. Že by osviežujúci nápoj piňa colada, s kúskom ananásu. Moje šedá kôra mozgová vždy vie kedy zapracovať a dedukovať. Poradil som tejto okúzľujúcej dáme aby sa viac naklonila a bez dovolenia som chytil a podržal jej vlasy, zafarbené na čierno. Tuším som pred ďalším dávením stihol ucítiť aj ich vôňu. Nepoviem vám aká to bola, ale bola príjemne sladká, asi nejaké ovocie. Ananás nie. V tomto okamžiku sa medzi nami vytvorilo isté puto. Teda skôr len z mojej strany. Malo to svoje čaro. Držať ju za vlasy, vidieť jej prakticky až do žalúdka, počúvať zvuky jej vnútorností, to sústavné nadúvanie a tak, srdce sa mi rozbúchalo a kolená začali podlamovať a ja som vedel že som zamilovaný, pretože takto ma vracajúca žena ešte nevyviedla z miery. Pristihol som sa, ako si to užívam a hladím ju po tých pekných voňavých čiernych vlasoch, ktoré som len-len zachránil od pomerne výdatnej porcie vydávených zvyškov. Nepochybne dnes večer veľa jedla a pila. A asi aj dosť hlúpo miešala.
Časom sa zdalo pravdepodobnejšie, že ten kúsok ananásu nebol ozdobou piňa colady, ale asi bol súčasťou ananásovej pizzy. Po jednej, dvoch minútach ju prestalo napínať, počul som už iba ako smrká a pľuje pod seba, do veľkej mláky, pripomínajúcej rozliaty boršč. Aj keď veľmi nerád, pustil som jej vlasy a spýtal som sa, či sa už cíti lepšie. Súhlasne pokývala hlavou. Zvláštnym, zachrípnutým hlasom si koktavo vypýtala vreckovku. Našťastie som mal práve nádchu, takže vreckovky som mal. Jednu som jej podal a utrela si ústa. Potom som sa spýtal klasickú vetu: „V pohode, môžeš vstať? “. „Hej, hej, hej, hej, hej“, odvetila. Pomaly, ako keby som ju znova učil chodiť sme sa premiestnili na priľahlú lavičku. Sadol som si, ona vedľa mňa a po chvíli sa o mňa oprela. Moje pocity v tomto okamžiku asi najviac symbolizovala erekcia v mojom rozkroku, doteraz asi mierne brzdená pohľadom na absolútne nechutnú, polo rozloženú potravu, asi pizzu plávajúcu v alkohole a nejakej a žalúdočnej šťave. Ale aj tak mi bolo dobre. Sedeli sme tam, ešte zhruba hodinu. Neznáma slečna si trocha pospala na mojom ramene. Ja som si tajne priňuchával k jej vlasom a pozoroval jej milú tvár.
Keď sa už ako-tak prebrala, spýtal som sa či vie, kde býva a či jej mám zavolať taxík. vravela, že netreba , že to zvládne aj peši, ale nakoniec som ju presvedčil, aby dala na mňa, pretože bola ešte stále v dosť zúboženom stave. Prišiel taxík, posadil som ju dozadu, sadol som si dopredu. Nejako som z nej dostal adresu a doviezli sme sa až pred jej dom. Pomohol som jej vystúpiť z auta a spýtal som sa: „Zvládneš to už sama? “ „Hej, hej, hej, hej, hej“, odpovedala. Nič viac nepovedala, nepoďakovala, nerozlúčila sa. Nastúpil som do taxíka, taxikár zaradil jednotku, auto sa začalo hýbať. „Zastavte ešte, zastavte! “ povedal som prudko taxikárovi. Zastavil a ja som sa pozeral, ako kráča k vchodu a snaží sa zo všetkých síl otvoriť dvere. Zvládla to a zmizla v zatvárajúcich sa vchodových dverách. Náhle na mňa padol smútok, ako keby som stratil dlhoročnú lásku. Áno, mohol by som zistiť, kto bola táto neznáma slečna a pokúsiť sa s ňou skontaktovať, ale vedel by mi niekto povedať, prečo si kaziť takýto krásny a neuveriteľný, romantický a idylický zážitok, podobajúci sa nádhernému snu, nepríjemnou, nudnou a často krutou realitou?
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
tigriik89
26. 10.októbra 2009 22:24
pekny clanok...ale mohla ti aspon podakovat i ked v takom stave aky si napisal asi ani nic nevnimala
3
hmm... kim sim si neprecital nakonci ze je to vymysleny pribeh normlane som tomu veril very nice ... nemam co dodat
Napíš svoj komentár