Absurdná dráma môjho mozgu (!obsahuje jedno sprosté slovo pri konci)

Bolo to na jar a ja som zúrivo pedálovala a len len že som vytočila zákrutu. Zrazu tam stál a vykonával malú potrebu. Len tak, na ulici. Skoro som spadla z bicykla a on sa mykol, čo si odniesli jeho nohavice. Tak mu treba, somárovi. Aj tak som mu nevidela, lebo okuliare už pár rokov ignorujem a do diaľky vidím tak veľké viete čo.

To bolo na jar, áno, presne dva mesiace a 5 dní potom, čo som sa prvýkrát pokúsila o samovraždu (bližšie spomeniem nižšie).

Sedela som na lavičke, nakláňala tvár k peknému slnku, aby som vyhnala tú večnú bledosť a chorobnosť.
Nohou v teniske Heelys bez koliesok som kopala do zadného kolesa na mojom bicykli.
Prešiel okolo mňa. Pred troma mesiacmi dostal dve možnosti, buď mu odrežú nohu, alebo zomrie. Vybral si prvú možnosť.
Mal 13 rokov, silácke reči a potom už len zomieral.
Prišlo mi ho ľúto. Ako sa potáca o jednej barle a ignoruje celý život. Keď vyhodil smeti zakopol pohľadom o môj bicykel. Ľútostivo.

,,Ahoj.“
Pozrel na mňa akoby som ho schválne potkla.
,,Čau.“
,,Nechceš sa povoziť na bicykli?“
Pozrel na mňa akoby som ho po potknutí ešte opľula a kopla do hlavy.
Potom mu vstúpili do očí slzy a hneď na to zmizli a zatváril sa tvrdo.
,,Nemôžem jazdiť.“
,,Ale čo by si nemohol, sadaj.“
,,Ti šibe?“
,,Prečo by mi malo, tebe šibe keď si stále zatvorený doma.“
,,Nemám nohu.“
,,Veď dobre, to vidím a teraz čo ako? Chceš mi povedať že kvôli tomu nemôžeš jazdiť na bicykli ako predtým?“
,,Ja..“
Prudko sa nadýchol.
,,Nestoj tam a nepozeraj na mňa ako pero z gauča a sadaj.“
Váhavo ku mne pristúpil.
,,A to mám akože ako?“
,,No normálne si sadneš toť na sedanku, vieš ako sa na nej sedí nie? A potom toť dole je taká vec, ono sa to volá pedál a tým sa krúti chápeš nie?“
,,Ja viem ako sa ide na bicykli!“
,,Tak davaj.“
Nasratý na mňa šlahol barlu o lavičku, chytil riadidlá na bicykli a normálne nasadol.
Prvá jazda bola váhavá a potom to už šlo.
Len s ľavou nohou jazdil po celom malom meste, ignoroval ľútostivé pohľady ľudí a tváril sa, že je všetko tak, ako má byť.

O tri dni mal nový bicykel, ja som bola jeho nová super kamoška a jeho mama mi bola so slzami v očiach a bonboniérov v ruke poďakovať.

Hľadela som na svoju úbohosť v tomto živote. Túžila som sa z neho vykydnúť niekde do inej dimenzie, alebo do najbližšieho vykopaného hrobu na našom zanedbanom cintoríne kde sa kradli sviečky viac ako peniaze v politike.

Sedela som sama na stoličke v Bratislave v cudzom byte, z okna prúdil ľadový vzduch a ja som čakala.
Pokorne.
Bez sĺz.
Čakala som, kedy mi to dojde.
Že každému som sama o sebe jedno v jednej veci. Že iba ja sa vtieram do zadku.
Že som horšia ako Obyčajná pijavica.
Lebo ja som Náročná pijavica.
Všetci idú preč odo mňa, najskôr do zahraničia, potom ešte ďalej do zahraničia, potom až do Ruska a potom..
Prečo iba ja chcem udržovať blízkosť?
Prečo som iba ja ako malé mača ktoré potrebuje cítiť blízkosť druhého?

Tancujeme na hroboch svojích predkoch.
Nadávame na vládu.
Zraňujeme svojích blízkych.
Drogujeme potajomky a klameme. Že?

Dnes mi prišla esemeska od tety z nemocnice, čo tam bola s chorým synom.
,,Odišiel Malý anjelik, zhaslo svetielko, venujme modlitbičku za malú dušičku, srdiečko dobilo, krásne mu je v nebíčku.“
Malý päťročný anjelik s rakovinou hrubého čreva strávil mesiace v nemocnici ako môj dedko. Išiel na niekoľko operácií ako môj dedko. Po nej sa povracal ako môj dedko. Aj im vlasy vypadali. Aj kričali v noci od bolesti a tiekla z nich žlč.
A chceli ísť domov.
Malý anjelik aj zomieral ako môj dedko.
Predvčerom kričal na oddelení že on už môže chodiť po operácií.
Dokonca skôr ako niektoré iné deti čo naňho závistlivo hľadeli a močili do pohárka.

Dnes ráno už Malý anjelik nevstal.
O piatej, keď lastovičky ešte nespievali, sa mu rozpadli črevá.
Na kúsky.

Pozajtra má Malý anjelik pohreb.

Och láska kde si? Kde si život?
Prečo ma tak bolíš?
Prečo sa mi to stalo?
A prečo nie?

Končil február, slnko sa zubilo ako stará pľuha o poschodie nad nami a ja som sa rozhodla dnes zomrieť.
Celú samovraždu som mala premyslenú.
Všetci boli preč z bytu.
Vypla som si mobil.
Žiadny odkaz, všetko už bolo povedané.
Nezostal čas na ľútosť.
Nebude čas na plakanie.
Okná boli zatvorené, šla som najskôr na wc.
Cikala som a pozerala na chladné kachličky.
Bolo to upokojujúce.
Vošla som do kúpeľne a zavrela som život za sebou.
Potichúčky.
Len ja a láska.
Vyhrnula som si rukávy a oholila si ruky svojou obľúbenou modrou žiletkou.
Krčili sa mi ústa od hrôzy zo života.
Rýchlo preč.
Čupla som si pod ostrý roh poličky na zubné kefky.
Aby som nemusela striekať z výšky po celej miestnosti ako Roosenberneviemčo vo filme.
Bol utorok, 20. február 2007.
Len ja a láska už navždy.
Silno som si vytiahla rukávy čo najvyššie.
Láska..
Len ja a ty..
Priložila som si žiletku ku krásnym žilám na zápästí.
Začala som pritláčať.
Už sme tu len my dve, láska.
Navždy.
Už to bude tiecť, bude!
Počuješ? Odchádzame spolu, odplavíme sa preč v intímnom tichu.
A potom..
Miestnosť preťal zúrivý zvuk zvoniaceho telefónu (pevná linka!) a mne sa vytyčkoval mozog do hlavy.
Prudko som sa postavila. Vyletela mi žiletka.
Aáááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááá.

Bohakundavták ako som si drbla hlavu!

Zas sedím na stoličke s tými ľuďmi a spoločne čakáme na Godota.
Čakáme ako páchnuce hniloby na posmrtný orgazmus.
Ma petite mort.
Čakám na nádej, ktorá umiera posledná, ale predsa umiera.
Čakám že príde ku mne veľký Lievik a naleje mi veľa rozumu do hlavy.
Dúfam že zmena príde sama od seba.
Už zajtra, už zajtra je tu.
Nádej.
Sladkotrpkohnilobná.

Onanujem nad učebnicami.

A každý deň s nimi znova čakám na Godota.

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu