Chcem ísť domov. A nemám kam.

Ako strašne sa mi niekedy hnusíš. Napína ma na vracanie keď prejdeš okolo mňa. Mám chuť jednu ti vraziť. Ale viem že jedine ty vrazíš mne.

Chcem ísť domov.
A nemám kam.

Ležím vo svojej posteli. Tak nekonečne sama. Počujem ako chodíš po tichom byte. Ako načúvaš čo robia susedia. Ako sliediš či mi nezvoní telefón. Ja ležím, pozerám do plafóna s neuveriteľnou otázkou. Kde si, život?

Dnes som sedela za stolom a zas si vošla do izby.
Hniješ.
Zvnútra aj zvonka.
Smrdíš, lebo sa nekúpeš.

Odkedy si ťažko psychicky chorá, prestala si žiť.
A nemáme viac domov...
...v ktorom by sme boli šťastní.

,,Mám toho plné zuby, zas sa len starať o teba ty puča, už aby si šla do riti kdesi.“
Zhúkla po mne a zúrivo začala mykať mojimi paplónmi na posteli.
,,Nechaj to tak.“
,,Mi budeš kázať zasran svinský.“
,,Idem von.“
,,Pôjdeš do pi** a nie von.“
,,Nebudem sa tu na teba pozerať ako mi celý deň nadávaš.“
Zdvihla som sa, vzala sveter, tašku, vstala som a vyšla z izby.
Rana prišla zboku.
Spadla som na zem.
Bol krásny jarný apríl.
A mne z úst tiekol pramienok krvi a vypľúvala som ju na zem.
Spolu s vybytým zubom.

Práve sa pozerám do zrkadla. V ústach je presne vidieť kde mi nadrobili väčšinu zuba.
Zubárka sa ma pýtala ako sa mi to preboha stalo.
Preboha neviem, ale tuším som zle zakusla do chleba a už bol fuč.
Šalala.
Sám od seba dokonca!

Prechádza sa po byte. Potom si sadne pred telku. Potom ide spať.
Potom vstane a ide jesť.
Po ceste mi občas nadá do štetiek, svíň a že som jej zničila život.
Že ľutuje že nešla na potrat.
Vyrvať si ma z brucha.
Lebo som len parazit.

Jej manžel príde opäť domov neskoro večer.
Z roboty.
A od ,,svojej“ právničky.
Vypočuje si aký je chuj čo sa o nič nestará a zavrie sa v izbe.
Ja dostanem na hubu od nej, lebo je nasratá.
A všetkých by nás zabila.
A povie že nám v noci pustí plyn, nech pokapeme.
Náš rodinný portrét.

Už nerozmýšľa normálne, až na nejaké záblesky normálnosti, keď sa s ňou dá rozprávať. A mňa bolí hlava stále viac. Viac a viac.

Vyhýbam sa návšteve neurológa. A migrény silnejú. Lenže keď sa spýta prečo? Prečo ma takto bolí hlava, pri akých okolnostiach, čo mu poviem?
Ctený pán neurológ, to viete, väčšinou to začalo, keď mi matka dávala facky a vulgárne nadávala, občas sa to rozbehlo keď ma dokopala do brucha na zemi, ale väčšinou ma rozbolí keď ma ťahá za vlasy až ku dverám a vrieska ako ma zabije. Zas aby som bola úprimná, pán neurológ, v poslednom čase ma už veľmi nebije, ale začne to aj samo od seba, hlavne keď mám ísť domov a nemám ísť kam, lebo mi dojde že ja nemám domov.
A ani normálnu rodinu.
Že som, dokelu, fakt sama.
Ešte máte nejaké otázky, alebo sa môžem zdvihnúť a ísť k psychiatrovi?
A môj tatko umre že ma dcéru u psychiatria a zas budem na vine len ja.
Tak čo myslíte, čo bude najlepšie?
Pán neurológ?

Som zhorená zvnútra a všetko rozfúkal vietor.
Som tak prázdna.
Tak zabudnutá.
Tak hnusne depresívna..
Tak..tak..sama.

Vojde do izby. Zastane si predo mnou. Pozerám do jej nažltnuto chorobne skrivenej tváre. Cítím ako smrdí od potu a nekúpania sa. Koľko si sa nekúpala? Mesiac? Jej vlasy sú celé pospletané do nechutného chuchvalca a vanie z nich smrad. Jej ponožky sú prilepené ku koži.

Z prstov jej zliezli skoro celé nechty. Na rukách a tuším aj na nohách. A keď sa jej na to spýtam tak dostanem sprava zľava na hubu ani neviem ako.

,,Ty kam ideš?“
,,Von.“
,,S nejakými ko**tmi zas, čo?“
,,Choď preč a daj mi pokoj.“
,,Si jeb**tá jak poistky.“
,,Veď hej, všetci sme kreténi, len ty si kráľovná Alžbeta.“
,,Týý púúča..!“
,,Zavolám tatkovi a na políciu len čo sa ma dotkneš.“

Stíchla. Pozerala na mňa. Mne bolo zle.
Kedy sa mi takto začala hnusiť?
Kedy som to prestala zvládať, jej prítomnosť..?

Triasli sa mi ruky. Vedela som čo bude..to čo vždy..vždy keď idem von. Von s plačom a rozbitá, zlomená zvnútra..

Nasilu mi chcela na tvár nanášať krém, ja som zas kričala a bránila sa, tak mi strelila facku. Celú tvár som mala zababranú od krému. Bežala som do kúpeľne zmyť to. Bežala za mnou a šľahla ma do chrbta.

,,Ty špina jedna hnusná, pozri aká si odporná!“
,,Vypadni a daj mi pokoj!“
,,Ty chudera tlstá, pozri sa na seba aká si otrasná, tá celulitída, ten debilný ksicht, všetci sa na teba pozerajú a myslia si aká si odporná. Všetci!“
,,Ešte jedno slovo tak volám tatkovi a nech si idú po teba.“
,,Odporná, nechutná, škaredá ako hnoj a ten tvoj smradľavý antiperspirant, všetkým je z teba zle! Všetci ťa nenávidia!“
,,Jediný kto sa nekúpe a smrdí si ty, lieč sa.“
Išla som sa obuť.
Z krikom trhajúcim uši utekala do kuchyne a naplno pustila telku vykrikujúc vulgarizmy.
Hučal celý byt.
Začala prekacovať stoličky.
Zabuchla som dvere.
Náš rodinný portrét.

Psychiater povedal, že patrí do ústavu a musí brať lieky. No nasilu ju sem nemôžme priviesť. Jediná možnosť je, že mi otrepe hlavu o stenu, dobije ma a ja zavolám na políciu a bude mať záznam. A tak ju môžu donútiť ísť na psychiatriu.

Ďakujem Penny, že si sa ma na to spýtala a ja som dokázala o tom prvýkrát v živote hovoriť.
A ani som sa nerozplakala.
A ty si ma vypočula.

Kráčam po chodníku a rátam si kroky. Tak strašne chcem byť normálna.
Chcem mať doma milú mamu čo niekedy pôjde so mnou na nákupy.
Tatko čo by sa so mnou porozprával občas.
Chcem ísť na kúpalisko a môcť si obliecť plavky bez toho, aby som netrpela komplexami príšernejšími ako ktokoľvek iný.
Chcem viesť normálny vzťah bez toho, aby som sa bránila mnohým pokusom o intímne dotyky a nehanbila sa za to ako vyzerám pod oblečením. Panebože, veď mám 49 kíl..a v mysli stále počujem jej nekonečný škrekot.

Je toho toľko, tak veľa a ja už nevládzem písať a myslieť na to.
Odchádzam študovať preč. Nie na Slovensko. Nie blízko.
Nech sa nemusím pozerať ako pomaly zomiera a odmieta pomoc.
Sebecké, že?

Najviac bolí ten pocit že som sama. Že sa nemôžem spoliehať že niekto tu bude pri mne stáť a nikdy ma neopustí. Neodíde preč do iného štátu, či za iným životom. Že si nenájde iné kamarátky a kamarátov. Musím sa spoliehať už len na seba.

Je pár krásnych chvíľ, kedy je viac-menej normálna. A ja naberám slepé ilúzie. Ktoré zachvíľu zhoria..

Chcem ísť domov.
Ale nikto nie je doma.

Ležím vovnútri zlomená a nemám kam ísť.
Nemám si kde slzy osušiť.
Stiahla som sa dovnútra..

,,Skrývá své pocity
Sny, které už nemůže najít
Přichází o rozum
Zaostala
Nemůže najít své místo
Ztrácí víru
Upadá do nemilosti
Bloudí bez cíle“*


*Avril Lavigne, Nobody's home

 Blog

31 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu