Nevládzem sa učiť, nechce sa mi ráno vstávať, nemám chuť jesť a písať ľuďom. Civiem ako sa otáčajú veci v práčke.
Zmývam stopy po minulosti, periem ju a naháňam osud.
Osud, ten svinský hajzel tu teraz čučí vedľa mňa a nenávistne na seba zazeráme.
Zviazala som ho a pripútala k stoličke. Povedala som že ak nebude držať hubu tak ho uškrtím. Vysmial ma že on bude práveže prvý kto nájde moju mŕtvolu.
Naháňala som ho včera celú noc po meste, potom som ho našla v mojej hlave na tajnom mieste ktoré nenavštevujem.
Ten zmrd mi robí peklo zo života a ja ho chcem zmeniť.
Načapala som ho ako sedí v kútiku mojej hlavy a jedol mi moju horalku. Skoro sa posral od strachu keď som ho schmatla a zapchala mu ústa kapesníkom a priviazala k stoličke. A teraz bude po mojom!
Tá pliaga noc zobrala mi nádeje.
A ja opäť pijem redbull lebo stále upadám do spánku a mám problémy so životom.
Každú ďalšiu noc tak sama..stratila som svoje koľajnice dočerta..stratila som viac než som schopná uniesť.
A nočné šero ma obaluje.
Sadla som si pod umývadlo a nechala slzy voľne tiecť. Príšerne ma bolela hlava. Tak strašne chcem aby ma mal konečne niekto nezištne rád..
Pozerala som sa ako ho prebalujú. Vybiehalo z neho črevo a vracali mu ho opäť späť. Potom som ho držala za ruku a počúvala ten krásny príbeh o Žiare a Hronovi.
Dusil sa a trčali z neho len kosti. Potom sa rozplakal a drhol, podržala som mu lavór kým doňho vracal. Bože uzdrav ho,prosím! Keby sa dalo dám mu polku svojho života. Rozdelili by sme si to presne na polovicu aby sme mohli umierať spolu v jeden deň a ísť do hrejivej ničoty.
Hovorí sa že toho pravého človeka máte vedľa seba vtedy keď sa mu môžete pozrieť do vnútra bez strachu z toho, čo tam uvidíte.
Dochádzajú mi sily. Namiešavam si speed a beriem učebnicu do rúk. Bolesť sa stupňuje..
Opäť sa vidím na poli plnom uhoriek..moja osobná uhorková sezóna..
Vždy keď ma zbila snívalo sa mi o uhorkách. Cítila som ich vôňu a videla som sa na inom mieste..ďaleko preč..
,,Ja chcem ísť domov.“
Plakal a triaslo mu celú tvár.
Dusilo ma v hrudi.
On už domov nikdy nepôjde.
On zomiera..dočerta..on zomiera! Nemôžem nechať zomrieť jediného človeka ktorému kedy na mne záležalo. Bože prosím ťa pomôž mi! Prosím ťa, spravím čokoľvek, prosím.
Bdela som pri ňom a držala ho za ruku.
,,Pamätáš sa ako mi padla zmrzlina do tvojích uhoriek? A ako sme so Cindy chovali chrobáky a ja som ich vzala k nám domov a v noci utiekli a behali po celom dome? A...
Ozvali sa zvuky vyprázdňujúcich sa čriev. Zastenal. Odkryla som paplón a do nosa mi udrel silný zápach výkalov. Odhrnula som paplón a začala mu vymieňať plienku. Servítkami som mu utrela zadok. Mal 35 kíl a zostala z neho len kosť a koža.
Zrazu sa mi naskytol príšerný pohľad.
Z pravého stehna mu zliezalo mäso, odpadával mu celý kus. Roztriasla som sa na celom tele a potlačila vzlyk. Hnisalo to a bolo to treba vyčistiť. Priblížila som sa k hnijúcemu tkanivu, keď vtom spustil neľudský rev a zrazu ho prudko vystrelo. Vrazil mi do tváre a zhodil zo stola všetky lieky, pohár s vodou sa rozbil na kusy a rozprskol po miestnosti.
Skočila som naňho a snažila sa ho držať. Metal sa na všetky strany a kričal tak strašne že som myslela že zomiera.
Dobehla za mnou.
,,Rýchlo, rýchlo, daj mu morfium, budem ho držať!“
Strekla mu morfium a ja som ho zadržiavala celým telom.
Potom sa ukľudnil.
Celá spotená a roztrasená som ho pustila. Pól štvrtej v noci.
Zrazu som začula zvuk výkalov..ach nie, nemal dobre upevnenú plienku.
Tekuté exkrementy sa vyliali po bielej plachte a zašpinili prikrývku.
Začala som mu vymieňať plienku, potom ho posunula na bok a vymenila bielu plachtu. Opäť som ho vrátila na pôvodné miesto a zakryla..tiekol zo mňa pot a triasla som sa..
Hľadel na mňa.
Plakal.
,,Aj keby takto, aj takto tu chcem byť, ale ja nechcem odísť..chcem byť s tebou..aj takto..to je jedno..ja chcem žiť.“
A plakal a plakal..držala som ho za ruku, hladkala po tvári a moje srdce vracalo a zomieralo spolu s ním..
Moji démoni ma pochovávajú.
Opäť mi stŕpli nohy, rýchlo som sa sklonila a chytila si prsty rukami.
Vždy to tak robím.
Aby nikto nezistil kto je práve pri mne že som chorá..aby nikto neprišiel na to že mi vykrúca prsty a ja ich nemôžem ovládať. Že sa nemôžem postaviť. Trvá to stále dlhšie a častejšie. Naháňam svoj osud. Chcem ho zmeniť.
Ale koniec je blízko.
Zostala som opustená. Preto si držím svoje lieky bližšie pri srdci.
Ležala som a okolo mňa bol môj osobný uhorkový svet. Snívala som.
A malé uhorky boli moje deti ktoré som tak strašne chcela raz mať..a bol tam on, môj uhorkový manžel, ktorý ma nikdy neopustí.
Vždy tu bude pre mňa, bude so mnou chytať osud a loviť démonov v mojej hlave. Bozkávať moje slzy. Hladkať moje ryšavé vlasy. Bude ma škrabkať..
A keď budem plakať, bude plakať so mnou..
A nikdy mi nepovie že aj ja budem svoje deti biť..
A keď to bude bolieť, podelíme sa o bolesť..a on to nevzdá..
A zrazu moje uhorky zmizli preč..
Pred dvoma dňami ušiel z nemocničnej postele..plazil sa až ku dverám v tých najpríšernejších bolestiach aké si viete predstaviť..hnisajúce kusy mäsa na stehne mu odpadávali a z análneho otvoru sa tlačilo von črevo.
Obrovský nádor mu prekrýval pravú ruku a rameno, deformoval ho a sťažoval dýchanie..bol rakovinou prežratý v každej bunke svojho tela..plačúceho a kričiaceho že chce ísť domov ho lekári museli priviazať k posteli..
Vzala som ho domov..umrieť vedľa mňa..v mojom náručí..bolo mi dopriate byť s ním..predtým ešte vládal chodiť, neskôr prestal..začal sa apaticky pozerať na veci okolo seba.
Každú noc kričal od bolesti.
Strácal vedomie.
Bozkávala som mu prepadnuté líca, pomáhala mu vracať..
Zomrela by som miesto neho keby to šlo..prosím bože, chcem aby to šlo..
Rozprávala som mu veselé príhody, pichala mu morfium, pozorovali sme spolu sýkorky. Každým dňom bol bezmocnejší až jedného dňa nevládal už vôbec nič.
V noci som ho počula kašľať..ľahla som si vedľa neho. Otvoril oči a usmial sa na mňa. Pevne som ho objala.
Rozprávala som mu jeho príbeh o Žiare a Hronovi. Usmieval sa a pozeral na mňa. Mal jasný pohľad.
,,Ľúbim ťa.“ zašepkal..
,,Aj ja ťa ľúbim.“
Potom zavrel oči, párkrát sa mykol a zostal počúvať..a ja som rozprávala ďalej.
,,A keď si sa vracal, Žiara už nevládala a ty si..“
Niekedy vtedy som si uvedomila že už nežije..
,,A ty si šiel domov a bál si sa čo ti povedia..“
Ešte aj o tri hodiny neskôr som mu ten príbeh dokola rozprávala keď ma s ním našli..objímala som ho a on už bol mŕtvy..
,,Ja už neverím nikomu. Nedotýkaj sa ma."
,,Prečo sa nemôžeš povzniesť, prečo to nemôžeš prekusnúť?!“
,,Ja už nevládzem. Nemám viac síl.“
Svoj boj si prehrala
nebo sa zatiahlo
on sa večne smeje v tvojich
snoch
lebo utiecť naozaj, neznamená
aj utiecť spomienkam.
,,Tak ťa mám nechať umrieť alebo pozerať sa ako sa zabíjaš hej!!“
,,Mala som ťažké detstvo. A stratila som svoju nádej. Tá umiera posledná, ale predsa umiera.“
Pozrel na jej tvár.
,,Chýba ti, však? On aj Amy a aj..“
,,Ticho!“
Pozrela som naštvaná naňho. ,,Tento piatok už bude všetko vyriešené.“
,,DO PIATKU ZDOCHNEŠ AK BUDEŠ TAKTO POKRAČOVAŤ!“
Pokrútil nazúrene hlavou, pozrel na mňa a dodal:
,,Vieš, Amy nikdy nezomrela. Ona len prešla do teba. A čochvíľa spoločne zomriete.“
Otočil sa a treskol za sebou dverami.
A zostalo mi len najväčšie tajomstvo môjho života. Často sa ma kamaráti pýtali, čo mi je..prečo nemôžu ísť ku mne domov.
Nedávno sa ma jedna úžasná osoba pýtala, či sa stretneme. A či by mohla u mňa prespať. Aká krásna predstava. Zavolať si ju k sebe. Rozprávať sa dlho donoci. Smiať sa.
Ale nikdy by sa nemohla udiať, aj keď by som si to z celého srdca priala.
A ja nemôžem povedať prečo.
Cítila som sa hrozne keď som písala že to nepôjde..
Mala som ťažké detstvo.
Zostal len zápach krvi..unášalo ma to a osud sa smial..kto chytá v žite a nechytí..
A potom zmizli všetky uhorky a prišlo niečo horšie.
Moja osobná značka reality.
,,Žer sviňa.“
,,Ja už nevládzem..prosím..“
,,Zožerieš to inak si ma nepraj.“
,,Nemôžem už, ja..“
,,Žer do p**e, žer!“ vyskočila od stola, chytila mi hlavu a vrazila mi ju do polievky.
Na nosa sa mi nabrala tekutina a slíže, zuby mi prudko narazili o tanier a z predného sa kúsok odlomil.
,,Žer, ku**a! Žéér“!
Prudko mi mykala hlavou a vrážala ju do taniera znova a znova a znova. Potom prudko vrazila do stoličky a ja som s ňou aj s tanierom letela na zem.
,,Ty p**a poje**aná ja ťa zabijem!“schmatla ma za vlasy a vytrhla mi celú guču. Rýchlo som sa začala plaziť po dlážke preč.
Začala ma kopať.
,,Maminka niee..!“
,,Ty malá suka, tak ty nedožereš tú polievku?!“
Vstala som a celá špinavá som sa rozbehla do izby.
Ešte kúsok.
Letela za mnou.
Rýchlo som zabuchla dvere, začala zvonku do nich tlačiť, nie nemôže sa sem dostať!
Pretláčali sme sa o dvere a vykrikovala vulgarizmy a čo so mnou spraví..
,,Otvor! Okamžite otvor inak uvidíš čo s tebou dorobím!“
,,Mamička prosím ťa nie!“ skuvíňala som.
,,Otvor..otvor..otvor..OTVOR!!“
,,Mamičkaa...“
,,Otvor.“
Otvorila som. Pomaličky.
Stála tam, v očiach mŕtvo.
Vošla.
Triasla som sa ako osika.
,,Nikdy som ťa nechcela, zničila si mi život, vieš?“ (ústa jej skrížilo do revu) ,,Ty aj tvoj vymrdaný foter. Jak já vás nenávidím, ale já vám všetkým ukážem, počuješ ty ku*va?!“
,,Áno, mama.“
,,Vieš, nikto ťa nikdy nechce ani nebude chcieť. Pozri sa na seba ty tlstá sprostá chudera. Každý ťa opustí a zdochneš sama. Ty vyje**ná nula. Kde máš zajaca?“
,,Prečo?“
,,Kde máš zajaca? Daj mi ho.“
,,Nie.“
,,Daj mi ho ti hovorím..“
,,Šla som a vybrala plyšového zajačika spod paplóna.“
Chytila ho. Jeden pohľad do jej nenávisťou skrivených očí..
Chytila ho do obidvoch rúk a začala trhať.
,,Niééé!“
Hodila som sa po nej a driapla ju po rukách nechtami.
,,Nenávidím ťa matka nenávidím ťa, počuješ?! Ty chorá schizofrenička. Ty psychopat!“
Červené čiary ako ortieľ smrti sa jej lemovali na bledých rukách.
,,Ty ku**a!! Ty špina zasratá! ČO SI TO POVEDALA?! ČO SI TO UROBILA?!“
,,Prosím prepáč, maminka,pre..“
Schytila ma celou silou do rúk za krk a vrazila mi hlavu do písacieho stola.
,,Ty suka zasratá, zabijem ťa!!“
Mlátila mi hlavu o stôl. A zas a zas a zas..
Neviem presne povedať pri ktorom údere mi zlomila nos..
Ani neviem presne povedať kedy mi povolil močový mechúr a ja už som nič nevnímala..
Apaticky som ležala na zemi, popíjala, migrény silneli..príliš bolesti..vnímala som hlas amy..(a my..dve..pred smrťou na úteku)..
Užila som ďalšie lieky na ukľudnenie..persen..zapila redbullom..bolesti silneli..
Dala som si lieky na hlavu..zas zapila..ďalší liek na strach a úzkosť..nevládala som dýchať život..
O tretej v noci mi začalo zlyhávať srdce, robí to často, keďže som chorá..arytmie boli silné a nechceli prestať..môj mozog bol otupený a nedalo sa mi dobre dýchať..prudké tlaky a štípanie ma vydesili..
Moja drahá mamička a život so mnou vydrbali tak, že zo mňa zostalo len pätdesiat rôznych odtieňov mŕtvej šedej..*
Stratila som svoje koľajnice.
Stratila som svoj život.
Ide preč odo mňa.
Som na dne a už pre mňa nie je cesty von.
Nemôžem chytiť svoje srdce.
Zapíjam ďalšie lieky.
A zrazu som na svojom uhorkovom poli..sú tam všetky moje uhorky ktorých vôňu tak milujem.
Je tam môj uhorkový manžel a moje deti uhorky.
Je tam Amy.
Je tam dedko.
Už nebudem sama..nikdy viac..
Lebo tentoraz sa už z mojej uhorkovej sezóny nevrátim.
Ďakujem všetkým ktorí mi chceli pomôcť.
A ďakujem všetkým čo bojovali za svoje šťastie.
A tým, ktorí tu boli pre mňa až do konca.
*James- Fifty shades of Grey
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
20. 8.augusta 2013 16:33
ô_______ô toto co je ô_______ô
Napíš svoj komentár