,,Čo je Nini, čo tam vidíš?“ nakloní sa k nej mladý muž. S úsmevom, ktorý má na tvári a s pýchou v očiach to môže byť iba jej otec.
,, Vtáčiky tati, pozri!“Nadšenie v jej hlase je neopísateľné, jednoducho nadšenie dieťaťa.,,
To sú lastovičky, počuješ? Jar, to ti priniesli oni.“ Nechápala som prečo to mám počuť. Až kým som sa nenaučila počúvať.
To isté miesto iba o 15 rokov neskôr.
Bez otca, bez úsmevu.
Pozerám na tie isté elektrické drôty. Stromy a zeleň zmizli, sú tu iba domy.
Pýtam sa sama seba ,,Kam zmizli lastovičky?“ ten obrovský kŕdeľ , ktorý som čakala každý rok. Kde sú moji poslovia jari? Posadaní na drôtoch vyzerali ako malé noty, ktoré sedeli na notových riadkoch. Vytvárali tú hudbu. Jemnú symfóniu jari, ktorú som sa naučila počúvať ako malá.
Nepočujem nič. Ani len ticho sa už nedá počuť.
To už ani svojim deťom nebudem môcť ukázať mojich malých kamarátov z detstva? Budú ich poznať len z obrázkov?
Spomínam na detstvo a moja sentimentálnosť a nedostatok spánku ma núti premýšľať a písať blogy o takých veciach, ktoré si moji rovesníci ani nevšimnú.
Aspoň mám teraz o pár myšlienok menej...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
alienpaul
14. 6.júna 2011 23:54
geniálne
Napíš svoj komentár