Kvapky dažďa jej bičovali tvár a vytvárali mokré riečky citov, studená voda sa miešala zo slanými slzami, ktoré tak nenávidela. Boli vyjadrením citov, ktoré tak usilovne schovávala pred vonkajším svetom.
Jediné čo chcela bolo nevidieť tú prázdnotu, nepočuť to ticho, zabudnúť.
V tme nevidela kam ide ale kráčala s takou istotou s akou by si priala kráčať životom.
Čakala bolesť, zimu, čokoľvek ale nič neprišlo, cítila iba prázdnotu.
Podlomili sa jej kolená, padla k zemi a kričala, no vedela že už necíti, stratila sa.
Zacítila že prestalo pršať , tak zdvihla hlavu hore. Pršalo stále, len nad ňou bol dáždnik a hľadeli na ňu hypnotizujúce čierne oči, tak desivé.
Na chvíľu sa v nich úplne stratila. Ako keby ju ich hĺbka celú pohlcovala.
Prebrala ju ostrá bolesť v hrudi, bolesť taká, akú mohla spôsobiť len láska, tma jej zahalila myseľ ako keď padá na mesto noc.
Chlapec nad ňou stál, pery sa mu hýbali. No ona nevnímala slová.
Myslela iba na neho.
Na jeho údes, ktorý mal na tvári, na jeho bledú pokožku jemnú ako najdrahší hodváb, studenú ako ľad. Na jeho modré oči, ktoré na ňu bez kvapky života hľadeli.
,,Aký netvor mohol toto...“
Pozrela nad seba hľadajúc v chlapcovi pomoc. Hľadela do hlavne zbrane. Bezmocnosť sa jej zasekla v zvláštnom kŕči, keď jej hlavou preletela guľka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
alroune
13. 7.júla 2011 05:18
miestami sa mi to páči
Napíš svoj komentár