Čo človek to iný zaujímavý životný osud.
Uvažovali ste niekedy, čo si tí ľudia myslia, z čoho sa tešia alebo, čo ich trápi ? Ja sa nad tým zamýšľam často, cestou zo školy, cestou autobusom či vlakom.
Vysoký muž s dvoma deťmi. Telefonuje. Komu ? Malé asi trojročné dievčatko kráčajúce vedľa neho má v ruke kornútok od zmrzliny. Vyzerá šťastne. Čo ju asi teší ?
Alebo tá staršia pani so slnečnými okuliarmi. Dlhé sivočierne vlasy mala zopnuté starodávnou sponou. Odkiaľ ide a kam ? Pohmkáva si pesničku od Evičky Mázikovej -Iná žena. Oproti prichádza asi tridsaťročná žena. Na nohách balerínky, legíny v ruke kabela Lui Vuitton. Už z diaľky je máva rukami. Mohla by to byť jej dcéra.
Dievča s obrovským plyšákom. Možno mala narodeniny. Možno toho plyšáka dostala od priateľa k nejakému výročiu. A možno ho niekomu kúpila ona.
Práve prechádzal autobus. Prečo sa všetci pozerali na mňa ? Niee, určite si to len nahováram, nepozerali na mňa. Alebo ?
Malý chlapček niesol živého zajačika. Za ním šiel manžeský pár, usúdila som, že to asi budú jeho rodičia. Teta mala na rukách ďalšie dieťa ešte v perinke. Nebolo staršie ako pol roka. Možno chlapčekovi boli kúpiť zajačika alebo sa len vybrali celá rodina na prechádzku mestom.
Vstala som, zodvihla som bicykel opretý o lavičku. Doviezla som sa na Lokomotívu. Jedno z mojich obľúbených miest. Ľahla som si na trávu, pustila pesničku Some Say a zatvorila som oči. Bola by som zaspala, no prišiel ma malý jorkšírik. Aj minule som ho tam videla, vtedy som len cítila ako mi niečo oblizuje tvár. Pozrela som na mobil. Bolo o desať minút sedem hodín.
Takmer som sa nemohla postaviť na nohy. Už dlho som nemala takú svalovku. Nejako som sa dotrepala domov aby som si konečne mohla ľahnúť do plnej vane.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár