Na mašľu

Jedného dňa ma zastavil na ulici úplne neznámy chlap. Chytil ma za ruku a povedal, že celý môj život je jeden veľký experiment. Neustále som bola sledovaná "tými hore", ktorí riadia každý detail môjho života. Nie je to iba v mojom meste, je v tom zapojený celý svet (alebo celý mne známy svet.) Každý jeden človek, ktorého som v živote stretla, bol vraj iba herec ktorý hral svoju rolu (aj obyčajní okoloidúci, ako napríklad on, mal stretnutie so mnou presne na moment naplánované). Potom ma pustil a rýchlo odkráčal preč.

Tak som si povedala, že je to nejaký cvok a rýchlo som na to zabudla. Ale v priebehu niekoľkých mesiacov sa mi to stalo ešte niekoľkokrát, a to s úplne neznámymi ľuďmi. Prišlo mi to už divné, tak som sa to rozhodla povedať svojim rodičom. Ale na moje obrovské prekvapenie, keď som to spomenula, divne na seba pozreli a zaviedli ma k sebe do izby a zamkli dvere. Tam mi nakoniec povedali, že je to všetko pravda. Že nie sú moji rodičia, že sú to herci a celé roky sú platení za to, aby to predstierali. Vraj ani moji súrodenci nie sú skutoční, tiež sú to herci. Bola som šokovaná  a dlho som to nechápala. Náš rozhovor trval asi hodinu, a keď sme skončili, išla som rovno do svojej izby a ľahla som si, lebo sa mi hrozne triasli nohy. 

Pri tom rozhovore mi prezradili všetko. Aj to, že jediný dôvod, prečo ma tí ľudia na ulici zastavovali a hovorili mi pravdu bol ten, že dostali rozkaz zhora. Vraj je to ďalšia fáza experimentu. Mám dostať ochutnať pravdy a "tí hore" chcú vidieť, ako to prijmem. 

Neviem to opísať, ten pocit. V noci som nemohla vôbec spať. Keď som išla ďalší deň do školy, mala som pocit, akoby na mňa mierili reflektory. Kráčala som pomaly a sledovala každého na ulici. Takú paranoju som ešte v živote nezažila. Poznáte ten pocit, keď kráčate medzi ľuďmi  a máte pocit, že všetci vás sledujú a šepkajú si o vás?  Najhoršie bolo, že som vtedy vedela, že to tak naozaj je! Všetci sledovali moje pohyby a reagovali na ne presne určenými spôsobmi. Nevydržala som to a do školy som utekala. 

V škole som sa s nikým nebavila. Neboli to moji kamaráti, iba to predstierali. Prvá hodina bola anglina. Sledovala som učiteľku ako ostatných vyvoláva a modlila sa, aby nevytiahla mňa. Mozog som mala zamestnaný niečim iným, nemohla som sa donútiť rozmýšľať nad učivom. Ale vtedy mi došlo, že aj to je iba pretvárka. To, koho učiteľka vyvolá, aj to, ako vyvolaný študent odpovie. To všetko bolo vopred pripravené. 

Prišlo mi z toho na grcanie. Ani som sa nepýtala učiteľky a vybehla som z triedy. Na záchode som strávila asi desať minút, keď sa objavilo jedno dievča a vošlo do vedľajšej kabínky.

Vtedy mi napadlo, že možno tu nie je náhodou. Čo keď ju sem poslali, aby na mňa dávala pozor? Snažila som sa počúvať, čo robí. Šťukala na mobile. Ona ma fakt sledovala!Vtedy som urobila to čo ešte nikdy. Prepadol ma amok a dvere na kabínke som jej vykopla. Vydesene na mňa pozrela. "Drbe ti?" zvreskla. Spýtala som sa jej, komu píše. "Čo je ťa do toho ty p*ča?" vyvalila na mňa oči. V tej chvíli som bola absolútne presvedčená, že o mne podáva správu. Pokúsila som sa jej vytrhnúť mobil, ale bola silnejšia. Odstrčila ma a vybehla zo záchoda.

Strávila som na záchode zvyšok hodiny. Bola som šokovaná tým, ako debilne a paranoidne som sa chovala a nedokázala som sa vrátiť do triedy. 5 minút pred koncom hodiny som sa pozviechala zo zeme a vyšla von. Mala som v pláne ísť domov. Taška bola v triede, takže som domov išla bez nej. A čo, tak budem mať neospravedlnené hodiny, nech sa aj poserú. Doma som sa zavrela v izbe a hodila sa na posteľ. Psychicky som bola úplne vyčerpaná, dúfala som, že zaspím a keď sa zobudím, všetko bude v poriadku. Zistím, že to všetko bol iba jeden dlhý a desivý sen.

Ale nebol. Pokračovalo to takto dokopy 6 týždňov, a na ich konci som bola chodiaca mŕtvola. Nemohla som spávať, nemohla som jesť. Už som ani nevnímala, čo sa deje okolo mňa.Nakoniec som sa rozhodla miesto tej bezmocnosti niečo reálne urobiť, začať konať. Začala som veľa času tráviť so sestrou,ku ktorej som mala najbližšie, snažila som sa pochopiť, čo sa vlastne deje. Veľa sme sa rozprávali. Povedala mi dosť vecí, niekedy som mala pocit, že povedala aj viac, ako mala, pretože náhle stíchla a potom zmenila tému. Začalo ma zaujímať, prečo toto všetko vzniklo, a ako by bolo možné z toho uniknúť. Rástla vo mne túžba po pomste. Voči všetkým, kto ma takto využíval, kto sa ku mne choval ako k pokusnej kryse. Snažila som sa vypáčiť zo sestry, ako vysoko to siaha a ako je možné obísť ten systém.

Krátko na to ma "rodičia" vzali k doktorke. Psychiatričke. Vraj sa im na mne niečo nezdá. Bola to však zvláštna doktorka. Jej ordinácia nebola v nemocnici, nachádzala sa v nejakej obrovskej budove, ktorá vzhľadom pripomínala nejaký úrad. V ordinácií namiesto jednej ženy na nás čakala celá skupina doktorov. Nechápala som, čo sa deje. Rodičia ma tam nechali a odišli. Ostala som sedieť na tvrdej stoličke, zatiaľ čo okolo mňa sedelo plno doktorov, ak to teda boli doktori, a všetci ma pozorovali. 

Nakoniec si jeden z nich pritiahol kreslo až ku mne a sadol si oproti. Rozprávali sme sa, veľmi dlho. Veľmi ho zaujímali posledné dva mesiace môjho života. Hľadel mi do očí a tváril sa, na moje prekvapenie, súcitne. Keď sme dohovorili, opatrne mi položil ruku na rameno a vysvetlil mi, o čo ide. Vraj o tom boli presvedčení už z telefonátu mojich rodičov, ale náš rozhovor mu to iba potvrdil. Trpím ťažkou formou paranoidnej schizofrénie. Vymyslela som si, že celý svet je len ilúzia riadená kýmsi "hore", nič nie je skutočné. 

Nevedela som čo povedať. To si zo mňa robia prdel?! Rozhliadla som sa okolo, ale z ich tvári som nevedela nič vyčítať. Neveriacky som pozrela na doktora. Takto to končí? Celé tie týždne chaosu a zmätku a to má zmiznúť len tak? Všetko to utrpenie dokážu vyjadriť dve slová?

Nezmizlo to len tak. Na klinike som strávila ďalší mesiac. Pri prvej návšteve rodičov som ich samozrejme vyspovedala. No oni odmietali, že by kedykoľvek vypustili z úst tie bludy, že sú herci a som neustále sledovaná. Vraj som s tým raz prišla zo školy a oni mi to už nijako nevedeli vyhovoriť. Začala som byť podozrievavá, prestala som sa s nimi baviť a oni mali veľký strach. Preto volali doktorom a skončila som tu. Povedali že ma milujú a že mi chcú len dobre a budú ma plne podporovať v liečbe.

To isté mi povedali aj kamarátky, ktoré za mnou prišli. Vraj som sa v škole chovala divne, mali zo mňa strach. Všetci moji blízki sa naraz začali chovať ako predtým, nikto nehovoril o "tých hore", o experimente, o hercoch. Všetko bolo ako predtým.

Trvalo mi dlho, než som samu seba presvedčila, že všetko, čo som zažila, bola iba chorá hra mojej chorej mysle. Moje pocity sa konečne upokojili, myšlienky začali nadobúdať konkrétne tvary miesto neforemnej masy. Brala som veľmi silné lieky, chodila na terapie. Pomohlo mi to.

Vrátila som sa do normálneho života. Ľudia na ulici ma prestali pozorovať, šepkať si o mne. Učiteľka v škole začala vyvolávať žiakov podľa svojho vlastného úsudku a oni podľa toho svojho odpovedali.

Aspoň som si to myslela.

Raz v noci sa moja sestra vrátila z chaty totálne ožratá a zapadla rovno do postele. Hovorila o tom, čo sa dialo. Ja som ju veľmi nepočúvala, napoly som už spala. No naraz medzi opileckými rečami spomenula "tých hore". Prudko som precitla a spýtala som sa jej, čo to malo znamenať. Začala sa hlúpo chichotať. Potom mi začala rozprávať, ako sa na mne s kamošmi smiali, že som uverila všetkým tým rečiam o schizofrénií. Vetu po vete som z nej vytiahla, že som sa začala príliš zaujímať, tak to museli uťať. Presvedčili ma, že som si všetko vymyslela, aby som nezistila priveľa a nestala sa nebezpečnou. Chcela som z nej dostať viac, ale uprostred slova zaspala.

Na druhý deň mala moja sestra smrteľnú nehodu. Práve to dodalo jej včerajším slovám dôveryhodnosť.

A takto to všetko začalo odznova.




(blog špeciálne na žiadosť pána Karla Otisa )

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu