Cítim sa zle. Hlúpo. Som nahnevaná, ponížená, ubolená.
Túžim po odplate... a zároveň viem, že bude trvať dlho, kým sa boľavé srdce vylieči. Je mi z toho nanič. Ani les nedokáže zázraky, rozchod musí prebolieť. Kráčala som lesom, nádych a hlboký výdych. Vydychujem z pľúc ťažobu, túžim sa očistiť.
Les šumel. Lístie sa posúvalo vo vetre, vlnilo sa v korunách stromov. Taký zvuk, čo upokojuje. Išla som lesnou cestičkou s ťažkým srdcom. Ten, ktorého milujem ma podviedol . Popri mne chodil s inou. Naposledy, keď sme boli spolu, nazval ma jej menom. Netváril sa previnilo, naopak. Drzý úškľabok, ktorým maskoval, že je mu to smiešne. Najradšej by som mu rozbila papulu. Celé to bolo odporné .
Odišla som. Do lesa, kde sú stromy a kamene. Stromy sú strážcovia planéty, boli tu pred nami a budú tu po nás. Rovnako ako kamene... je v nich vpísaná história planéty.
V hlave mi proti vlastnej vôli znejú jeho slová:
Stále na mne hľadáš len chyby.
Opýtala som sa ho, kedy sa mi chystal povedať, že má inú.
Povedal, že nechystal...
Strhla som sa. Les zmizol, ležím v posteli a sníval sa mi zlý sen. Nočná mora.
Niečo, čo som prežila...kedysi . Neprebolelo. Ostalo zapichnuté v podvedomí ako tŕň.
Tak by ma zaujímalo, koľko takých tŕňov nosím v sebe... koľko bolesti je vpísanej v mojom vnútri.
Dnes sa snažím vyvarovať chýb, čo som robila v minulosti. Snažím sa byť tolerantnejšia a nehľadať na človeku chyby (čo je pre mňa staaaašne ťažké). Snažím sa žiť vlastný život a nebyť závislá na partnerovi.
teda vyplýva mi z toho, že som sa najprv musela poučiť zažiť na vlastnej koži bolesť, lebo viem, že aj ja som bolesť spôsobila.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.